V poslednom čase sa rozmohol zvyk vysvetľovať čitateľom, že tá fikcia, čo si ako fikciu zakúpili, skutočne aj je fikcia. Že keď si kúpite fantasy, horor o zombíkoch alebo thriller, tak Kráľovstvo lietajúcich šašov nie je reálne a Kráľ Poprdúšik nie je skutočné meno… Robí sa to (vraj) kvôli možným súdnym sporom, pretože súčasná populácia sa stala taká vzťahovačná, že si myslí, že všetko je vždy o nej.
Ja sa síce súdne nepriem, ale pre istotu sa hlásim k trendu:
Kniha, ktorú dostávate do rúk, je fikcia. Všetky osoby, mená, miesta a udalosti v tejto knihe sú z mojej hlavy. Ak mám hrdinu Jožka Frnkuliaka, je to vymyslené meno, teda nepoznám nijakú osobu, ktorá by sa tak volala. Netvrdím, že neexistuje – len ja o nej netuším. Pre mňa je fikcia.
Ak napriek tomu v niektorej z postáv nájdete seba alebo niekoho známeho, máte na to plné právo. Kto hľadá, nájde – ale nepísala som ich podľa vás.
Veď vás ani nepoznám.
Len dva prvky v knihe sú reálne – kocúr Blacky a zmluva s vydavateľstvom, ktoré sa však volalo všelijako inak, len nie Safras.
Čo sa týka Blackyho, bol to tuláčik, čo sa usídlil u mňa na záhrade a vymňaukal si štvorprúdovú diaľnicu do môjho srdca. Hoci je už pár rokov po smrti, ešte stále naňho spomínam, ako pil vodu z bazéna a naháňal po záhrade vážky.
Čo sa týka zmluvy s vydavateľstvom, nakoniec z nej zišlo, presne ako to popisujem. Na nich dnes už vôbec nespomínam, pretože neurobili nič milé – nenaháňali vážky, ani sa nepokúšali vypiť mi bazén, ba ani len tú knižku mi nevydali.
S výnimkou týchto dvoch prvkov je všetko ostatné fikcia, a to dokonca taká, čo vznikala bez podpory umelej inteligencie. Usúdila som, že postačí aj moja vlastná.
 |
 |