Vyložila som na pohyblivý pás pri pokladni chlieb, dva jogurty, cibuľu a dva zemiaky. Minula som na to takmer celý svoj rozpočet do konca týždňa. Práve som pchala veci do tašky, keď tu z priestoru za pokladňami ktosi vykríkol:
„Joli? Jolana, si to ty?“
Prekvapene som sa obzrela a so mnou ešte zopár iných ľudí. Uprostred reťaze odchádzajúcich poskakovala akási výrazne žltovlasá kyprá žena a povzbudivo sa na mňa vyškierala. Jej tvár mi nič nehovorila. Váhala som.
Ešte stále tam stála, ešte stále sa priateľsky škerila, no tentokrát už aj mávala.
„Čo si na mňa nespomínaš, Joli? To som predsa ja, Dana!“
Dana Rovenská! No jasne… Sesternica Dana. Pani dermatológová, čo šla reprezentovať idylický slovenský život do Spojených arabských emirátov.
Prebojovala sa ku mne, zdrapila mi voľnú ruku a nadšene ňou pokmásala.
„Dana? Myslela som, že si v Emirátoch!“
„Ale kdeže! Už takmer dva roky som späť… To je ale náhodička, že som ťa zbadala! Nebola som si istá – zmenila si sa…“
Tak to rozhodne. Za pätnásť rokov sa človek vždy zmení. Ak sa k tomu pridajú ešte rozvod, strata nádeje a strata zamestnania, bývajú zmeny neprehliadnuteľné – ako mi každé ráno zlomyseľne dokladalo zrkadlo v kúpeľni.
Zmätene som mädlila tašku v rukách. „Ako sa máš? Vyzeráš výborne…“
Klamala som. Ani k Dane nebol vek bohvieako milosrdný. Kedysi úchvatne tvarovaná postava už začínala pretekať. Vlasy a tvár mala dokonale upravené, no kútiky úst sa jej krivili nadol v akomsi tichom vnútornom pohŕdaní a okolo očí sa už črtali prvé vrásky. Hoci, povedzme si pravdu, bolo ich podstatnejšie menej než v mojej tvári… Keď ľudia priberú, kožka sa im napne a vyhladí.
To mne nehrozilo. S podporou v nezamestnanosti človek veľmi vyskakovať nemôže a odnieslo to hlavne moje stravovanie.
„Vieš, čo? Poďme na kávu!“ vyhŕkla nadšene a moja dušička zamrzla, pretože káva už naozaj nebola v mojom rozpočte.
Prudko sa do mňa zavesila a vymanévrovala ma východom na ulicu. Vonku svietilo slniečko, takže vzduch už bol na osvetlenom závetrí teplý a príjemný.
Rozhliadla sa.
„Tuto neďaleko je jedna rozkošná kaviarnička! Pozývam…“
‚Pozývam‘ bolo čarovné slovo, doslova kľúč k mojej duši. Dobrú kávu som nemala, už neviem ako dlho… Netušila som, čo urobí s mojím poničeným žalúdkom, ale bola som pevne odhodlaná dať jej šancu.
Cestou do kaviarne sa do mňa zavesila. Museli sme pôsobiť naozaj nesúrodo – dobre udržiavaná panička vo flaušovom kabáte s kožušinkou, s perfektne natočenými a vysponkovanými blond vlasmi a reťazou perál vo výstrihu, a moja zošúverená maličkosť v rifliach a vetrovke a s vlasmi stiahnutými do chvosta, odrastené korienky a príležitostné šediny ukryté pod pletenou čiapkou. Nie div, že sa za nami ľudia obzerali… Povedzme si otvorene – hlavne chlapi. A povedzme si ešte otvorenejšie, neobzerali sa za nami kvôli mne.
„Vieš, už mi aj chýbal kontakt s niekým z detstva,“ štebotala nadšene. „Jarka teraz žije na Zélande, to je časový posun, takže s ňou toho veľa nepokecám… a doma nemám veľmi s kým.“
A už je to tu zas! Ešte sme sa ani poriadne nestretli, a už sa zasa dopočujem o Jare… Čo sa tej svojej diabolskej sestry nikdy nezbavím?!
Nebolo to vždy tak… Kedysi sme držali spolu a spriadali rôzne dobrodružstvá a plány. Všetci nám hovorili Tri Grácie – tri spanilé lane, nastavené na to, rýchlo a dobre sa dostať pod čepiec. Vyrazili sme do sveta a dobýjali sme ho tak, ako ktorá dokázala.
Niektorá dokázala viac, iná menej.
Dana sa vydala ako prvá. Políčila si na lekára. Doktor Rovenský bol už v tých časoch vychýrená ikona v oblasti dermatológie a venerológie a keď sa ho Dane podarilo uloviť – čo bola záležitosť niekoľkých mesiacov sústredeného plánovania komplikovaných zákulisných ťahov – tlieskala jej celá dedina.
Prebiehalo to veľmi nenápadne. V prostredí, kde sa ako zdravotná sestra pohybovala, si vyhliadla doktora Rovenského. Bol čerstvo rozvedený a bezdetný, dobre zarábal a navyše bol aj celkom k svetu. V tom čase chodil so sestričkou Kvetkou. Všetci o tom vedeli; po chodbách nemocnice sa štebotalo, že už vyberajú prstienky.
Danu to neodradilo. Skamarátila sa s Kvetkou a počas ktorejsi spoločnej prestávky začala nenápadne vyzvedať.
„Kveti, aký je ten Janko? Je romantický – alebo skôr suchár?“
Nuž, Kvetka nechtiac musela priznať, že až tak romantikuš jej doktorko nie je… Kto by aj bol, keď musí večne obzerať nechutné kožné ekzémy pacientov, pravda?
„Ale je pri prachoch, nie?“ sondovala Dana ďalej.
Kvetka súhlasila, že asi bude, pretože si chodia posedieť do vybraných podnikov… a že je to veľmi príjemné a jej sa páči tá pozornosť, ktorej sa jej dostáva.
Takto poklebetili, pričom Natálka, Miladka a Saška načúvali a tiež prispievali svojou troškou do mlyna. Taký fešák, ale tak trochu horenos! A zas až taký zábavný nie je – len samá práca… Keď prestávka skončila a baby sa rozpŕchli, zavolala Dana Rovenského sestričke Julke a vzdychla si, ako pán doktor ani nevie, že sa jeho priateľka o ňom vyjadruje pohŕdavo, že jej príde suchopárny a zaujímajú ju na ňom len drahé reštaurácie a pozornosť ostatných, keď je v jeho spoločnosti! Len sa spýtaj Natálky, Miladky či Sašky, tie tiež boli pri tom!
Julka svojho pána doktora tajne milovala – a tak sa poriadne naštvala. Nekonfrontovala Kvetku, aby si to u pána doktora nepolepila, len kedy-tedy pustila nenápadnú hlášku na adresu Kvetky a jej známostí s inými lekármi. Neprešiel ani mesiac a už to medzi nimi výrazne škrípalo. Po jednej takej výmene názorov, kedy Kvetka vpochodovala do kuchynky červená v tvári a so zúrivo zomknutými perami, kto prišiel navštíviť Julku? Dana… A pán doktor zbadal súcitnú, obdivnú a krásnu sestričku a obraz Kvetky v jeho očiach vybledol.
Tomu hovorím ‚zaťať pazúry‘! Dana túto schopnosť doviedla k dokonalosti; jej bitky miesto nej bojovali iní, no vyhrávala ona.
Jej svadba s doktorom Rovenským bola nečakane pompézna – všetko už bolo dávno naplánované, len nevesta sa na poslednú chvíľu vymenila. V tom čase aj dostal doktor Rovenský ponuku ísť robiť do Emirátov, a tak ochotná Dana predstavovala vítané východisko.
Toto všetko som sa dozvedela až od mamy a Jary, pretože sama som v tom čase robila au-pairku v Anglicku. Tam som sa zoznámila s chlapíkom, ktorý by mi bol zniesol modré z neba… Schyľovalo sa k mojej svadbe – ale nebolo nám to súdené.
Druhá z nás sa vydávala Jara. V tom čase už Dana mala prvé dieťa a doktor Rovenský plával na obláčiku čistej blaženosti, hoci od sestričky Julky, ďalšej vzdialenej sesternice, sme sa kedy-tedy dozvedali, ako škaredo sa k nemu Dana správa, ako sa nudí a večne mu to vyhadzuje na oči. Myslím, že doktor Rovenský už ľutoval, že dal prednosť Dane pred Julkou.
Jara bola iný druh lovca. Jej svadba bola bleskovka; zoznámila sa a o tri mesiace si už chlapíka brala. Vydávala sa v mojich nepoužitých svadobných šatách – mama usúdila, že škoda vyhodených peňazí, keď už sú šaty v skrini a mne zo svadby zišlo. „Malé úpravy to zachránia,“ tvrdila s neochvejnou istotou. Neviem si predstaviť, ako sa moja kyprejšia sestra nasúka do šiat robených pre výrazne štíhlu osobu, ale popravde ma to ani nezaujímalo. To už som bola v Bratislave, študovala som a mojím životom sa začal premávať môj budúci muž.
Medzi Jarou a mnou došlo medzičasom k zásadnému rozkolu a tak som jej svadbu odignorovala. Dobre som urobila; jej manželstvo nevydržalo ani pol roka. Chlapík ju prestal baviť, rozviedla sa a pretože Dana si v tých Emirátoch prichodila náramne sama a čakala druhé dieťa, ponúkla Jare, aby jej šla robiť spoločnosť a starala sa o domácnosť.
Neviem, ako dlho Jara pobudla v Emirátoch, ale zoznámila sa tam vraj s akýmsi novozélandským podnikateľom a vydala sa druhýkrát. Odišla s ním na Zéland a hrala sa na paničku v domácnosti. Keď sa jej narodilo dieťa, pozvala si mamu na štvrť roka na Zéland, aby jej s ním pomohla. Mama mi o tom do telefónu siahodlho rozprávala – ako Jarka robila Dane len ‚lepšiu posluhovačku‘, ako zahviezdila na nejakom večierku, ktorý usporadúvala nemocnica pre sponzorov a kam ju Dana vzala so sebou, ako sa tam do nej zakukal jej Frankie a ako ju na kolenách prosil, aby si ho vzala…
„Vieš, nedokážem pochopiť, ako môžete byť také odlišné,“ vzdychala mama do telefónu, kým si balila kufre na svoju prvú návštevu Nového Zélandu. „Jarka je celkom iná ako ty… Taká spoločenská a obľúbená… Celkom presne vie, čo robiť! A zaplatila letenku aj tebe, aby nás mala na svadbe všetkých!“
„Jej muž zaplatil,“ upozornila som mamu a prehrala som tým všetky sympatie.
„No a? Ty si ju na svoju svadbu ani len nepozvala!“ obvinila ma.
„My sme mali iba úzky kruh známych,“ pripomenula som. „Vás dvoch s otcom, jeho otca a jeho sestru. A hovorila si sama, že to stačilo a bolo to príjemné!“
„Ale Jarka by bola tak rada prišla! Pýtala sa ma, či to nevybavím… Vravela, že si jej písala, že o jej prítomnosť nestojíš!“
„A ty sa čuduješ?“
„Nechápem, Jolana, ako môžeš byť taká zlostná a zazlievačná! Je to predsa tvoja sestra!“
Nuž, to je moja mama. Má jednu úžasnú, nádhernú a úspešnú dcéru na Novom Zélande a potom čosi, čo sa tak nejak ‚podarilo‘ – ibaže nie podľa jej predstáv.
Neskôr sa rozplývala o Jarinej svadbe a živote. Jara bola nádherná nevesta, „taká krásna ako obrázok“, a vôbec nepotrebovala „také prepychové a drahé šaty“ ako ja na svojej svadbe, aby vynikla.
„Aj keď pravda je, že ani ty si nevyzerala najhoršie… Keď ti urobili vlasy aj tvár, celkom ti to seklo!“
To bolo najbližšie k pochvale, ako som sa kedy u mojej matky dostala.
Mama spomínala, že podľa Jary to v Daninom manželstve poriadne iskrí. Dana sa vraj s náramnou rozkošou naváža do svojho muža a dáva mu najavo, aký nezáživný a neschopný je a ako ju vo všetkom sklamáva. Rada to vraj robieva pred svedkami, aby ho čo najviac ponížila… Keďže šlo o Jaru, nedokázala som určiť, koľko z toho je pravda a koľko len rozmaznané, ufňukané ego, donútené chvíľku ‚slúžiť‘ a stáť mimo centra pozornosti.
Ako Jara odišla na Zéland, prestala dostávať rodina o Dane a jej mužovi až také podrobné informácie. Miesto toho rozoberali Jaru a jej úspechy a mňa a môj spackaný život. Doslova čakali, kedy to zapikujem.
Nesklamala som ich. Keď som sa rozviedla, mala rodina znova o čom klebetiť. A keď som prišla o zamestnanie, prestali sa už celkom ozývať. Vypadla som z ich života ako babrák, s ktorým nechcú mať niť spoločné; urazilo ich ešte aj to, že som sa vrátila k svojmu pôvodnému menu.
Iba mama sa dožadovala, nech ju pravidelne informujem. Myslím, že ju ani tak nezaujímalo, čo je so mnou, ale každý môj telefonát bol pre ňu príležitosťou znova a znova opakovať príbehy o ‚jej Jarke‘.
A odrazu sa na Slovensku v supermarkete stretávam s Danou, ktorá mala byť predsa v Emirátoch, a nielenže nechápem, ale ani nie som rada… Nechcela som, aby ma úspešnejšie príbuzné videli v tomto stave! Ale kukala z toho káva zadara a tak som sa povzniesla nad zbytočnosti ako hanba či hrdosť.
To som ešte netušila, že stretnutie s Danou bude znamenať podstatný zlom v mojom spackanom živote.
„… a keď som sa vrátila na Slovensko, musela som si hodne privykať na tunajšie podmienky,“ štebotala Dana a viedla ma dole ulicou k svojej obľúbenej kaviarničke. Hoci sa ukazovalo slnko a v závetrí supermarketu aj vyhrievalo, vzduch bol ešte stále ostro studený. Na ulici navyše fúkal ľadový juhovýchodný vietor, takže som len tíško dúfala, že to nebude ďaleko.
„Vieš, v Emirátoch sme boli ktosi,“ vzdychla clivo. „Pozývali nás na akcie a keď nemocnica usporadúvala podujatia pre sponzorov, tiež nás tam potrebovali mať… Večne sme boli niekde vonku a medzi ľuďmi! Tu mám problém ísť pozrieť svoje sestry, pretože nikdy nemajú čas a tí ich trápni mužíčkovia mi závidia, čo všetko som zažila…“
Potlačila som úškrn. Dana a jej sestry sa nikdy nemali veľmi v láske. Odkedy im zomrel otec, doslova treli biedu. Ich mama sa snažila z plných síl, lenže ako žena bez vzdelania mohla robiť len slabo platené práce. Zamestnala sa na dvoch miestach súčasne, cez deň plnila regály v supermarkete a po večeroch chodila upratovať podnikateľom, aby svoje tri dcéry ako-tak vyživila. Rodina sa postarala o zvyšok – rozobrali si dievčence medzi sebou a tak boli kočky viac u príbuzných než doma.
Dana zakotvila u nás a vďaka jej extrovertnej povahe sa z nej rýchlo stala šéfka nášho babského gangu. Vyrastali sme bok po boku – Dana o rok staršia odo mňa, Jara zas o dva roky mladšia. Vďaka nim som nezostala zalezená v svojej izbe, ale sme to pekne rozfofrovali. Ako prišla Dana, boli sme viac na lúke a v lese, prípadne sme okupovali našu rodinnú kuchyňu, hrali sa na vychytené kuchárky a vymýšľali nové jedlá a nové chute – čo mama akosi neoceňovala, keďže po nás obvykle zostávala spúšť na linke a kopec nejedlých ‚pokusov‘.
Nakoniec sme sa však chytili. Dana prejavila výslovne labužnícke sklony a stala sa z nás najlepšou kuchárkou. Vyvárala ako pre päťhviezdičkový hotel a jej výtvory pokrývali všetko od mäsa cez krémové polievky až po ľahké šaláty. Jara sa s ňou večne predháňala, len ja som sa z pohodlnosti špecializovala na jedlá, kde som nezašpinila priveľa riadu. Mojím heslom bolo ‚všetko pekne v jednom‘. A tak Dana vyvárala, Jara vypekala a ja som robila povestné ‚gebuziny‘ – veci, ktoré možno ani nemali meno a rozhodne sa nedali elegantne servírovať, ale rodina po nich zakaždým aj misu vylízala.
„Pepa sa vydala za automechanika, ruky večne zamazané od oleja,“ pokrčila Dana pôvabným noštekom. „Musí celý svoj deň stavať podľa toho, koľko práce Vlado práve má, takže na mňa má len zriedka čas… To skôr spolu telefonujeme, ale večne jej vreští nejaké decko, takže tam veľa zábavy neužijem!“ Opustili sme chodník a úzkou cestičkou ma dostrkala do kaviarničky v jednej zo starých budov.
Do tváre mi zavanul vyhriaty vzduch a vôňa zákuskov. Zhlboka som sa nadýchla. Dana na mňa lišiacky pozrela a usmiala sa:
„Tak čo? Sľubovala som priveľa?“ Znelo to, ako keby jej tá cukráreň patrila.
Vlastne, prečo nie? Panička z Emirátov, mohla si dovoliť vkúpiť sa do akéhokoľvek podniku… Už som sa na to chcela spýtať, ale pristúpila k nám mladá dievčina a s nepokrytým nezáujmom nás odprevadila k jednému zo stolov.
„Čo si budete priať?“
Dana okamžite prebrala iniciatívu.
„Poprosím dve tie smotanovo-mandľové tortičky a dvakrát presso!“ Odrazu sa zháčila. „Alebo by si chcela niečo iné?“
V duchu som sa nastavila, že od zajtra držím trebárs aj hladovku, ale smotanovo-mandľová tortička je už moja… Snažila som sa neutierať slinky, len som hlesla: „Radšej kapučíno.“
„Tak jedno presso a jedno kapučíno,“ spokojne zavelila Dana.
Obsluha odcupitala a my sme sa začali vybaľovať z kabátov. Nahádzali sme ich na voľné kresielko, usadili sme sa a Dana sa spokojne rozhliadla.
„Mám to tu rada… Objavila som to pri pochôdzkach a odvtedy si sem aspoň raz týždenne zájdem!“
Už som chápala, prečo sa jej tak napínajú šaty na hrudi a na žalúdku.
Pošúchala som si skrehnuté prsty. Prekvapene ma sledovala. „Ty si si nevzala rukavice?“
„Nemyslela som na to. V poslednom čase bývam roztržitá.“ Blížila sa káva a tortičky. Poposadla som a zvedavo som na ňu pozrela.“A ako sa má Majka?“ Majka je Danina mladšia sestra, tak v mojom veku.
„Majka je v Čechách, čo by samé o sebe nevadilo, ale jej muž je finančný poradca a ona sa hrá na influencerku!“ Z Daninho hlasu zavanul zle skrývaný nesúhlas. „Večne otŕča ksicht do kamery a keď zrovna netočí, tak obieha sponzorov. Pokúsila som sa zostať u nich týždeň, lenže som bola stále sama a Prahu aj tak dobre poznám, tak som po troch dňoch zatrúbila na ústup. Myslím, že sa neterka potešila, že sa mohla vrátiť do svojej izby, ktorú mi dočasne prenechala.“
„A ako sa majú tvoji chlapci?“
Nemala som sa pýtať! Náhle zvädla. Zamiešala si kávu a vyzrela z okna, aby skryla smútok.
„Veď to je ono… Ty nevieš, že som rozvedená?“
„Možno mama čosi spomínala, ale nejako som to pustila z hlavy… Čo sa stalo?“
„Och, Jano začal mať úspech a spyšnel. Odrazu bola preňho robota dôležitejšia než čokoľvek iné, dokonca dôležitejšia než ja a deti… Celé dni sme trčali doma, mala som síce kontakt s ostatnými ženami lekárov, ale to ti je taká totálne falošná cháska, to by si sa len pozerala! Stretávali sme sa raz u jednej, raz u druhej, ale keď som Janovi vravela, že ma to začína otravovať, ešte viac sa ponoril do roboty. Snažila som sa ho nahovoriť na nejaké aktivity, lenže Jano nikdy nemal čas a večne bol unavený… To som netušila, že si našiel čas pre svoju asistentku a kým ja doma vyváram a upratujem, tak on si to s ňou rozdáva v hoteli! Došla som na to len náhodou, keď som mu kontrolovala mobil. A len čo som s tým vyrukovala, odrazu začal teror – ty taká-a-taká, robíš mi zo života peklo, ja to už s tebou nevydržím, chcem sa rozviesť…“ Rozhorčene potriasla pôvabnou hlavou. „Znadala som mu a nerozumne som pristúpila na rozvod. Odrazu začalo vyjednávanie o tom, že s kým ostanú deti… a pretože ja som nepracovala a nemala šancu sa v Emirátoch zamestnať, hoci som plánovala ísť robiť realitnú maklérku, tak súd pririekol deti do opatery jemu. Má prostriedky, vie sa im postarať o školy, vraj s ním budú mať ľahší štart do života…“ Mala slzy na krajíčku. „Povedzme si pravdu – mal na lepšieho právnika.“
Natiahla som ruku a zovrela jej dlaň. „To mi je strašne ľúto, Dani…“
Pery sa jej trošku chveli, ale bojovala s tým. Odkrojila si lyžičkou kus tortičky a vopchala si ho do úst.
„Takže takto to u mňa vyzerá. Rozvedená a bez detí. Vídam ich tak raz-dvakrát do roka, keď mi Jano láskavo pošle letenku. Z toho, čo mi platí, som nemohla zostať v zahraničí; musela som sa vrátiť. Ale sestričku som už robiť nemohla a nechcela! Našťastie som sa v Emirátoch zoznámila s jednou šikovnou podnikateľkou a tá mi ponúkla ísť jej viesť domácnosť.“
„Čo znamená viesť niekomu domácnosť?“
Veľkolepá Dana sa slabo začervenala.
„Zastrešujem chod domácnosti. Varím pre nich, nakupujem, organizujem večierky, niekedy vypomáham s deťmi…“ Upila si kávy a odrazu sa usmiala. „Spočiatku to vyzeralo ako poriadne hlboký pokles, ale Renáta je skutočne úžasná, mám jej plnú dôveru a tak rozhodovanie o domácnosti prenecháva väčšinou na mne. Mám svoju kreditku na nákupy a keď je veľa roboty, pomáham aj jej osobnej asistentke. Ani sa veľmi nenamakám, plat je slušný, dosť disponujem svojím voľným časom, Vasil – Renátin muž – mi dokonca dal k dispozícii na pochôdzky auto, takže ma to aj celkom baví!“ Predklonila sa a fixovala ma pohľadom. „A ako sa vodí tebe?“
Nečakaná zmena témy ma zaskočila. Svoje súkromie som sa snažila pred rodinou udržať pod pokličkou, ale podľa toho, čo Dana rozprávala, tak sa s rodinou veľmi nestýka… Zamiešala som kapučínko a vzdychla som.
„V poslednom čase sa mi nedarí nejako dobre,“ priznala som. „Prišla som o prácu a teraz sa len vyvaľujem na gauči pred telkou. Obávam sa, že už je to na mne aj vidieť!“
Prisvedčila. Ak som čakala súcit alebo útechu, tak to som si Danu zle pamätala.
„Vidno to,“ potvrdila. „Ako si si dala dole čiapku, vidieť, že máš neupravené vlasy a nie si ani namaľovaná… Prečo? To ti ten tvoj nefrfle?“
„Ach, ty to nevieš?“ prekvapila som sa. „Aj ja som rozvedená, už päť rokov, takže nikomu neprekáža, ako dnes vyzerám! A starať sa musím tiež len sama o seba…“
„Ty si rozvedená? Ako to, že mi to Jara nepovedala?“
„Tak to teda naozaj nechápem, že si Jara nechala niečo také ujsť… Jedine že by jej to mama nebola prezradila! Ale to tiež nechápem, prečo by jej to nebola prezradila…“
„Asi majú dôležitejšie veci na rozhovory,“ vyhlásila empaticky. „Od Jary viem, že teta Timea jej chodí pomáhať s deckami. Veď vieš, kedy-tedy si zavoláme. Ale prečo si sa vlastne rozviedla? Nebodaj aj teba podvádzal? Čo sa tým chlapom nedá už vôbec veriť?!“
„Nie, nepodvádzal ma. Bolo to horšie – nemohli sme mať deti,“ odvetila som.
„Takže ty nemáš deti? No to je potom fakt ťažké nespadnúť do depresie! Hoci keď sa pozrieš na mňa, tak deti mám a napriek tomu som večne na pokraji depresie! Takto som si svoj život veru nepredstavovala…“ Pozrela na mňa a v očiach sa jej objavilo čosi, čo som nevidela rada – akási dravosť, uspokojenie z toho, že niekomu je ešte horšie. „Čo si vlastne robila, keď som sa vydala? Po svadbe sme stratili kontakt…“
„Dala som sa na štúdium. Počas školy som sa vydala a podarilo sa mi aj zamestnať v redakcii jedného ženského časopisu. Najprv som len behala po smotánkových slezinách a bonzovala, kto s kým, ale moje články sa šéfovi zapáčili a tak mi ponúkol vlastnú rubriku. Bolo to niečo ako poradňa – ženy s problémom sa na mňa obracali a ja som radila. Lenže potom sa redakcia zoštíhľovala a tak ma prepustili.“
„To bolo pred rozvodom, alebo až po ňom?“
„Dávno po.“
„A tvoj bývalý? Máte ešte kontakt?“
Potriasla som hlavou. „Nie.“
„A ako teraz žiješ? Nechal ti aspoň byt?“
„Nechcela som. Našla som si malú garsónku a tak dnes bývam. Len do toho prišla nezamestnanosť a už mi to pomaly začína byť priveľa. Potrebujem nakŕmiť nielen seba, ale aj byt a mobil a počítač a auto… Takže sa nečuduj, že som tak vďačne prijala tvoje pozvanie!“
„Ale veď to je úplne v poriadku,“ zasmiala sa a potľapkala ma po ruke. „Môžem si to dovoliť a tebe to pomôže!“
Chvíľku sme len tak mlčky pozerali z okna. Hoci na chodník pred cukrárňou svietilo slniečko, predsa len bol studený február a stromy ešte ani nezačínali pučať. Na druhej strane, január bol celý usmoklený a zahmlený, takže slnečné lúče boli vzácne a takto spoza okna vyzeral svet podstatne znesiteľnejšie. Aj keď som Danu nikdy nemala veľmi rada, pretože si až príliš rozumela s Jarou, dobre mi padlo mať zas niekoho, s kým možno hovoriť.
Zrejme aj ona skĺzla do spomienok na spoločné časy, pretože odrazu vyhŕkla: „Vieš, nečudujem sa, že Jara o tebe tak nepekne rozpráva! Ja som s ňou bola jeden čas veľká kamarátka. O tom, že som ju po jej rozvode vzala k sebe, si už počula, nie?“ Prisvedčila som. „No a potom som sa dozvedela, že ma poza chrbát ohovára… Maja mi povedala! Vraj som ju blokovala, vykorisťovala, nechcela som ju púšťať do spoločnosti… Ponúkla som jej pracovať u nás, keď sa ocitla sama v Anglicku. Myslela som, že dá načas chlapom pokoj… Ale kdeže! Najprv len prskala, aký nezáživný suchár Neil bol a že pri sexe s ním dobreže nezaspávala, ale netrvalo ani týždeň a začala sa rozhliadať a nadväzovať známosti! Odrazu sa na ňu nedalo spoľahnúť, že urobí všetko tak, ako sme sa dohodli. Mala sa starať o chalanov, ale celé dni nám vyfňukávala, ako chce chodiť na večierky s nami, až nakoniec Jano poľavil a vzali sme ju. A vieš, že hneď na prvom večierku si zobla Frankieho? Už som sa bála, že ak si niekoho nenájde, zavesí sa na Jana, ale našťastie sa tadiaľ mihol Frankie a Jara sa okamžite vykašľala na svoje povinnosti a bežala za ním na Nový Zéland!“
Zdá sa, že ani Danu si Jara ako priateľku udržať nedokázala.
Lenže potom nechápem, prečo sa ešte stále kontaktujú, keď sa vzájomne takto osočujú…
Asi fakt nie som z tohto sveta a ani káva a tortička to nespravia.
 |
 |