“Hnevať sa na ľudí značí, že považuješ ich konanie za dôležité. Je extrémne dôležité prestať to takto cítiť. Konanie iných nemôže byť dostatočne dôležité na to, aby odsunulo na nižšiu priečku dôležitosti tvoju jedinú naozajstnú možnosť – stretnutie s Večnosťou.“ — Carlos Castaneda
Minule ma T. Harv Eker nachytal na jednej situácii, kde sa vždy zasprávam ako blbec: keď niekde stojím v rade a niekto ma predbehne. Myslím, že situáciu zvolil preto, že v nej máme všetci ten istý problém – ozve sa teritoriálny pud. Niekto sa povzniesol nad naše milované pravidlá. Naštveme sa a buď tomu jedincovi vynadáme, alebo to dusíme v sebe a trafí nás raz z toho šľak.
„Isteže ste v práve! Isteže sa nemal predbehnúť!“ burácal na nás T. Harv Eker (a kto ho poznáte, viete si dobre predstaviť to burácanie 😛 ). „Ale povedzte si, čo chcete viac: chcete byť šťastní – alebo sa chcete cítiť v práve?!“
Seminár bol totiž na tému šťastia a toho, že buď je najvyššou prioritou v našom živote šťastie – alebo čokoľvek iné.
Nejako táto vec u mňa zaklikla. Zistila som to, keď som sa na druhý deň rozhodla nezavzdušniť nad niečím, čo urobil niekto iný. Položila som si presne tú otázku:
„Chcem šťastie alebo mať pravdu?“
A rozhodla som sa, že dnes ma ten druhý nevytočí. 🙂
Všetko je otázka, ako si nastavíte priority. A na dosah od cieľa, ktorý som si kedysi sama nastavila, sa mi zdá bezmozgové venovať sa čomukoľvek inému než tomu, o čo mi skutočne ide. 🙂
Kde sú vaše priority?
Šťastie totiž nemožno dosiahnuť, ak svoj svet rozdeľujeme – napríklad na „úžasnú mňa“ a „toho ksichta“. Šťastie nemožno dosiahnuť, ak sa nekontrolujeme. No dobre – tak dnes si trošku popením… a čo?
A veľa!
T. Harv Eker totiž upozornil na čosi, čo som si dovtedy neuvedomovala – že opakované správanie v nás vytvára rutiny a rutiny nás držia v tom, čo už je. Ak z toho, čo už je, chcete inam, potrebujete upraviť svoje správanie každý jeden krát, aby sa neopakovalo a nevytváralo rutiny negativity.
A ak sa chcete cítiť šťastní, tak na rozpoznanie vhodného správania od nevhodného si položte otázku:
„Keď sa zachovám takto – budem sa potom cítiť šťastne?“
Najprv som zaváhala, pretože keď si upriem svoje spravodlivé rozhorčenie, tak sa tiež nebudem cítiť extra dobre… Viete, čo je podstata? Aby vás dané konanie nerozhorčilo. „Ide o moje šťastie a spokojnosť a ja sa rozhodujem, že ti s prehľadom s*riem na hlavu.“ A obrovský úsmev. 😀
No dobre, je vidno, že ešte je kam rásť… 😳 To vyhlásenie mohlo byť aj menej militantné. Ale keď chcem zabrániť, aby som sa cítila zle, pripomeniem si niečo iné:
Daná osoba koná zo svojho vnútorného sveta – a keď koná hnusne, jej vnútorný svet je hnusný. Práve mi posiela pozvánku, aby som doňho vstúpila… Ďakujem, synu, neberiem! Ty si v svojom hnusnom svete kľudne zotrvaj, ale ja ti doňho nevleziem. 🙂
Ako je to s vami? Dokážete sa držať svojej najvyššej priority v živote – šťastia? Ako to robíte?
Nedokážem ;). Super článok, otvárač očí…
Ďakujem
No niekedy si poviem ,,čo by urobil a povedal Ježiš?Ostal by zhovievavý,milý.Reagoval by z pocitu lásky,ale sú situácie keď si pomyslím , ja takéto veci nerobím prečo sú ľudia čo ich robia?
A kde je hranica ,že hájim svoju hranicu .
Zas je to o tom ,že konám väčšinou automaticky,ale keď som pozorná v prítomnosti tak reagujem s kľudom angličana.
🙂 To mi pripomína, keď mi jedna zo známych (chodila na nejaký ezo-tréning, tuším etikoterapiu) vysvetlila, že si v takýchto okamihoch kladie otázku: „Čo by urobila LÁSKA?“
Vtedy sa mi to veľmi páčilo a predsavzala som si, že to preberiem do svojho repertoáru, ale ja som taký ten vznetlivo-nevraživý typ a dlho sa to tam neudržalo. Ja sa skôr spýtam „ako by som vypenila ja?“ a potom to urobím. 😛
No, po tomto článku sa idem cez deň testovať,tak sa udržím v pozornosti nad prítomnosťou.Ďakujem.