„Pochváliť sa nie je namyslenosť. Znižovať sa nie je skromnosť. Namyslenosť je myslieť si o sebe, že ste lepší než všetci ostatní. Znižovať sa od vás odstrkuje každého, kto by si vás cenil, a priťahuje k vám tých, čo vás tiež vidia nízko. Byť skromný značí v skutočnosti oceňovať – vážiť si svoje talenty, svoje príležitosti, všetkých tých dobrých ľudí vo vašom živote i váš život ako taký.“ — Doe Zantamata
Keď sa držíme učení a múdrych poučiek, často sa dozvedáme o „potláčaní ega“ a o „skromnosti“ – a dostávame aj definíciu toho, čo je čo. Podľa tejto definície sa potom snažíme žiť – a dopadom takéhoto života je, že vnímame na iných ľuďoch, ako nevyhovujú, ako podliezajú naše vysoko nastavené latky… a tým sa stávame posudzovačnými.
Nezabúdajme – vzťah nemáme s predstavou o realite, ale s realitou samotnou. Je pekné, že nás niekto naučí, čo „máme“ a čo „nemáme“ robiť. Je to jeho predstava, nie realita. Realita nás naučí, ako sa správať rozumne, ak chceme niečo dosiahnuť. Používať to, čo povedie k výsledku, a nerobiť niečo, čo sa nám neskôr vypomstí – napríklad ponížiť iného človeka len preto, že v danej situácii nehviezdil (alebo že v nej zahviezdil jasnejšie ako my). Situácie sa menia a možno ten, ktorého dnes znižujeme, nabudúce bude presne v oblasti svojho talentu a zachráni nám krk.
Potrebujeme sa teda prestať pridržiavať cudzích predstáv o realite a „zaručene správnych“ poučiek o tom, čo je a čo nie je spiritualita, a správať sa tak, aby sme sa cítili dobre vo vlastnej koži. K tomu patrí aj „nevyrábať si protivníkov“. A aby ľudia pre nás prestali byť konkurentmi, potrebujeme dobre poznať svoju hodnotu a byť ochotní spájať ju s ich hodnotou. Ak sa prestaneme porovnávať a odsudzovať za niečo, čo nemáme, prestaneme porovnávať a odsudzovať aj iných, keď niečo nebudú mať. Naučíme sa spájať, nie rozdeľovať.
A spájanie nám dáva väčšiu silu, než keby sme všetkému čelili sami.