U Marka Mansona som našla jeho Tri rýchle a jednoduché pravidlá pre život (komentár k nim je môj):
- Sám si zodpovedný za všetko, čo prežívaš, či už tá vec je alebo nie je tvojím pričinením!
Toto je moja obľúbená téma: veci sa dejú, pretože energia potrebuje voľne tiecť. No a ako si tak energia voľne tečie, niekedy dostáva víry (napríklad v miestach kontaktu rozdielnych záujmov) a tie sa nám môžu niekedy aj nehodiť. Ale to, čo nastalo, je fakt. Nemá význam reagovať naň „to sa nemalo stať!“ Keby sa to nebolo malo stať, tak by sa to nestalo… ale stalo sa a je to tu a my máme dve možnosti. Buď s tým niečo urobíme, aby nás to celkom nezmietlo z nôh, alebo sa obmedzíme na to, že situáciu zhodnotíme a pojajkáme nad ňou. Všetko záleží od toho, ako si ju odinterpretujeme. Čo si o nej povieme, tým sa pre nás stane: momentálnou mrzutosťou alebo náramnou krivdou. 🙂 Budeme ju zažívať presne podľa príbehu, čo si o nej začneme rozprávať. 🙂 - Neexistuje nič také ako „nesprávna emócia“. Len preto, že niečo cítiš, nemusíš sa tým definovať.
Naše emocionálne reakcie sú na príbehy, čo si o veciach rozprávame, nie na veci samotné. No a naše príbehy, keďže ich rozprávame my, vieme hocikedy zmeniť. Preto aj emóciu, ktorú v situácii zažívame, dokážeme hocikedy zmeniť… čiže my nie sme tá emócia, tá emócia je výsledkom nášho rozprávania si nejakého príbehu! Ak si ho porozprávame inak, emócia sa zmení – a teda nás emócie nemôžu definovať, aj keď v danom okamihu vyzerajú a cítia sa veľmi reálne.
Čiže ak nás niečo vytočí, nezačneme si rozprávať „ja som taký zúrivec“, ale len „práve sa hnevám“. Ak na niekoho nahučím, nestávam sa automaticky zlým človekom, ale mi len povolili nervy. Zajtra bude inak – alebo už o sekundu, ak si prestanem o veci rozprávať svoj pôvodný príbeh.
Častú chybu tu robievame pri záležitostiach srdca. Niekto nám zlomí srdce (a verte, to sa cíti extrémne reálne) a odvtedy sa z nás stane „ten so zlomeným srdcom“, neochotný pohnúť sa ďalej. Nechali sme sa definovať naším zlomeným srdcom. To mi pripomína jeden pekný fejsbúkový citát, ktorý po slovensky už neznie až tak úžasne 😉 : keď sa dostaneš do bahna, tak tam hlavne nezačni vybaľovať svoje kufre. 🙂 Inými slovami: stras zo seba bahno, naprav si korunku a choď ďalej, pretože ty nie si to bahno. - Každé rozhodnutie a konanie by malo byť motivované túžbou zlepšiť život – svoj i iných ľudí. Toto je základná poučka zo zhmotňovania – ak sa ti nedarí, ak sa veci zastavili, choď a pomôž niekomu inému. Prečo? Pretože to okamžite mení našu vibráciu z „ja som neúspešný babrák“ (čo je zas len príbeh, čo si o situácii rozprávame) na „pomohol som, je mu lepšie, čiže dokážem to a som hodnotný človek“. No a hodnotní ľudia sa cítia lepšie ako babráci – vibračne sa pohybujú v inom pásme, kde veci netrvajú celú večnosť a všeličo je odrazu možné. 🙂
Čo myslíte, kde ešte chybujete a kde ste už osvietená „hviezda jasná“ 😉 ?