Pre mňa je séria Elvíra paralelný vesmír.
Séria Elvíra bola iná ako Voľný pád, veľmi osobná. Sú tu dve paralely s mojím životom - hlavná postava Zuza a jej spackaný život a Elvíra.
Ako človek, ktorý stretol v živote niekoho takého, ako Elvíra, žil s ním, a čím dlhšie s ním žil a spoznával ho, tým viac zisťoval, že ho vlastne vôbec nepozná; obdivujem vašu schopnosť pretaviť zjav takého človeka do slov.
Ja sama mám problém, čo i len sčasti charakterizovať človeka, ktorý sa vlastne charakterizovať nedá, pretože jeho správanie nezapadá do žiadnej "škatuľky" a je vysoko nepravdepodobné u človeka s jeho statusom a v jeho veku. Ale aj preto, že sú "veci", ktoré keď pomenujete, akoby strácajú na sile, význame. U vás nie.
V celom texte badať vašu schopnosť pomenovať nepomenovateľné, sprostredkovať nesprostredkovateľné (osobitne téma zo Zálesnej do Bratislavy veľmi rezonovala, je to krásne a výstižne podaná alegória, jedna z tém, ktorú často s mojou Elvírou riešime a ktorej som lepšie porozumela aj vďaka tejto alegórii).
Podobne ako Zuzafristakova, som v "neriešiteľnej" životnej situácii, ubitá ako pes, prišla k "Elvíre" (akurát táto je mužského pohlavia 😉), a tiež ma dotyčný veľmi podobne "učil" a začali sa diať "divy". Mala som zimomriavky, jednak z mne dôverne známych stavov, aké zažívala Zuza, v ktorých som sa veľakrát našla, ale najmä zo situácií a dialógov s Elvírou, takmer úplne identických s tými, aké som zažila aj ja s týmto dotyčným, koľko spoločných myšlienok s ním, najmä Elvíry ale aj Zuzy. Vymenovanie všetkého, čo je až k neuvereniu podobné, by zabralo veľmi veľa miesta, a moja recenzia je už tak dosť dlhá, takže to som vypustila.
Táto séria ovplyvnila aj moje zmýšľanie o dotyčnom a vzťahu s ním, napr. som bola frustrovaná z obrovského vekového rozdielu medzi nami, vďaka ktorému je prakticky nemožné pre nás sa začleniť do spoločnosti. Oči sa mi otvorili až pri Elvírinej vete : stará múdra bosorka musí byť najprv stará. Nuž, za "divy" sa platí, a v tomto prípade vekom. Vždy lepšie, ako dušou😁.
Samozrejme, okrem "ezoteriky v praxi" je to aj hodnotné literárne dielo, napínavé, veľmi dobre vykreslenie prostredia aj psychiky postáv a opäť aj návykovosť, t.j. nemožnosť sa od knihy odtrhnúť, ak sa čo i len trochu dá čítať.
Ten dotyčný človek, ktorého prirovnávam ku Elvíre, je zrakovo postihnutý a veľmi by uvítal formu audiokníh (ja by som sa zase potešila klasickej papierovej). Alebo mu celú sériu jednoducho prečítam, lebo je už veľmi zvedavý😁
Ďakujem Helar, séria Elvíra je majstrovské dielo "praktickej ezoteriky" a som nesmierne rada, že som mala možnosť ju prečítať. Verím, že vaša tvorba bude mať pokračovanie (uskromnila som sa, nemusí mať ani vydavateľa, to pokračovanie stačí 😉).
To je presne to na čo stále narážam pri zadávaní zámeru. Jeden hlas hovorí: zadaj zámer a nechaj nech sa Univerzum postará, aby sa splnil a druhý, že: posilňuj denne svoj zámer správnou formuláciou, vibráciou, vizualizáciou, afirmáciou aby sa zámer zhmotnil.
Behám teda cik, cak, ako zajko v poli a realizácia sa nekoná, čo by bola tretia možnosť?
Zadaj zámer a vystúp z cesty a potom sa vo vysokej vibrácii udržiavaj vďačnosťou. Moja posledná lekcia, stará ani nie 24 hodín. 🙂
Vďačnosť pôsobí tak, že ťa dostáva do stavu „už sa to plní/zhmotňuje“. Čím viac vďačnosti dokážeš naškrabať, o to menej zavadziaš. 😉 Ale to s tou vďačnosťou je tiež ošemetná vec, pretože si musíš zmeniť fokus z toho, čo chceš, pretože to nemáš, na to, čo už máš a je to predpríprava na to, čo chceš. 🙂
Vďačnosť je asi momentálne v kurze. Moja e-mailová schránka je plná pozvánok na webináre o vďačnosti a NLP programov na túto tému. Je to iba marketingová módna vlna, alebo mi chce vesmír naozaj niečo povedať? Z môjho naturelu je mi bližšie prikloniť sa skôr k teórii o marketingovej vlne a nenechať sa strhnúť davom, no zároveň ma nahlodáva pochybnosť, či by som to predsa len neskúsila. Idem sa teda zapísať na nejaký webinár 🙂
🙂 Spomenula som si na istú historku:
Nastala potopa. Voda stúpala a stúpala a ľudia sa balili a opúšťali domovy. Len jeden zbožný muž ostatným hovorí: “Celý život som verne slúžil Bohu, mňa pán Boh zachráni.” Keď sa pri jeho dome pristavilo vojenské auto, ktoré zbieralo ľudí, odmietol s nimi ísť: “Ja som verne slúžil Bohu, mňa pán Boh zachráni.”
Voda stúpala vyššie. Zaplavila prízemie jeho domu, tak vyliezol na poschodie a pozerá z okna. Okolo ide čln a volajú ho doň. Ale on odpovie: “Ja som verne slúžil Bohu, mňa pán Boh zachráni.”
Voda stúpa vyššie. Muž vyliezol na strechu a s neochvejným kľudom čaká, až ho príde Boh zachrániť. Okolo letí helikoptéra a volajú ho do nej, ale on odpovie: “Ja som verne slúžil Bohu, mňa pán Boh zachráni.”
Voda stúpla a chlapík sa utopil. Klope na bránu nebeskú a keď mu otvoria, dotknuto sa pýta: “Bože, tak ako to je?! Ja som ti celý život verne slúžil a ty si ma nechal utopiť?”
A Boh zdvihne obočie: “A ten nákladiak, čln a vrtuľník, čo som ti poslal?” 😉
Tak som sa rozhodla v praci, ze ten moj napad nevzdam. Aj ked som uz z tej veci dlhodobo otravena a odsuvala som to skoro rok, minule som sa na chvilu zamyslela sice otravena, ale napady ako to urobit tiekli potokom…a potom akoby ma niekto postavil rovno pred kancelariu riaditela, ktoremu som to v kocke vylozila a suhlas dal…
Dnes uz pripravy na testy zacali…mozno to financne zamietne, ale pre mna je podstatne, ze v zmysle neskusis – nevis, som sa kopla do zadku a veci sa pohli. Ako to dopadne som zvedava – ci ma hnalo ego alebo nieco ine…?
Je jedno, čo ťa hnalo… Každý potrebujeme istú dávku zážitkov úspechu, lebo inak život vzdáme, zmotáme sa do klbíčka a skapeme od sebaľútosti. 🙂 A tvoje ego je rovnako tvojou súčasťou ako tvoja duša. 🙂 Aj to si ty.
Velmi vyzivna debata dievcence.
Ale k tym citatom.
Mozno mam situaciu, v ktorej boli oba pravdive sucasne.
Vo vztahu k jednemu rodicovi som rada, ze sa nevzdavam nadeje a pokusov vychadzat spolu co najludskejsie, ako to len situacia umoznuje.
A zaroven, vzdanie sa niektorych situacnych vzorcov (posun z obete a nastavovanie hranic), alebo vzdanie snahy preberat vinu a zachranovat ten vztah bolo
Druhy citat este podla mna opisuje situacie, kde je okej si uvedomit, ze nie je hanba vratit sa spat z cesty, ked zistim, ze nevedie kam potrebujem.
A mozno to este zavisi od toho, ci bez cielu mojej snahy ‚viem alebo neviem zit‘.
Kedysi som sa videla ako fulltime lektorka jogy. Mam za sebou vycviky, par rokov lektorskej praxe, bolo to fajn. No ked som pri tomto projekte oprasovala oblasti, v ktorych idem kracat vpred, s huronskym smiechom som zistila, ze ja som vlastne co sa organizovaneho cvicenia tyka skor od prirody ten pohodlny (rozumej lenivy) clovek, co sa vzdy bohovsky tesil, ze odpadla hodina (ktoru on viedol). Joga to teda nebude 😀
Mne na 100% nesedi ani jeden ani druhy citat 🙂 Taky prienik oboch mi vyhovuje.
Prvy ma nuti konat hlava nehlava. Prestat sa pokusat o nieco nemusi znamenat, ze mam prestat snivat. Mozno prave to moje aktivne neustale jednostranne pokusanie sa o nieco mi brani v naplneni sna, brani mi vidiet inu cestu.
Druhy citat hovori o strate casu a vykaslania sa na svoj sen. Ale mozno len treba spravne zadefinovat svoj sen. Mozno ho trochu zovseobecnit. Mozem sa vzdat predstavy Ferka, ale nemusim sa vzdat predstavy niekoho, s kym mi bude fajn.
A ako pisala Sun – spravne zameriavanie sa na to, preco nieco chcem.
Mne pomaha veta, ktoru si hovorim, ked mam konkretny sen: Vyjde mi to vtedy, ak je to to najlepsie pre vsetkych zucastnenych.
Ak mi potom prichadzaju stale kladky pod nohy, skusim sa zastavit, pustit sa konkretnosti a cakam na novy impulz. Vacsinou prichadza z ineho uhla a otvara mi to novu cestu s este lepsimi bonusmi, o akych som snivala. A vtedy to nie je o obrovskej snahe, ale ide to zrazu lahko, velakrat az prekvapivo.
A vdacnost mi v tom tiez zohrava velku rolu.