Pre mňa je séria Elvíra paralelný vesmír.
Séria Elvíra bola iná ako Voľný pád, veľmi osobná. Sú tu dve paralely s mojím životom - hlavná postava Zuza a jej spackaný život a Elvíra.
Ako človek, ktorý stretol v živote niekoho takého, ako Elvíra, žil s ním, a čím dlhšie s ním žil a spoznával ho, tým viac zisťoval, že ho vlastne vôbec nepozná; obdivujem vašu schopnosť pretaviť zjav takého človeka do slov.
Ja sama mám problém, čo i len sčasti charakterizovať človeka, ktorý sa vlastne charakterizovať nedá, pretože jeho správanie nezapadá do žiadnej "škatuľky" a je vysoko nepravdepodobné u človeka s jeho statusom a v jeho veku. Ale aj preto, že sú "veci", ktoré keď pomenujete, akoby strácajú na sile, význame. U vás nie.
V celom texte badať vašu schopnosť pomenovať nepomenovateľné, sprostredkovať nesprostredkovateľné (osobitne téma zo Zálesnej do Bratislavy veľmi rezonovala, je to krásne a výstižne podaná alegória, jedna z tém, ktorú často s mojou Elvírou riešime a ktorej som lepšie porozumela aj vďaka tejto alegórii).
Podobne ako Zuzafristakova, som v "neriešiteľnej" životnej situácii, ubitá ako pes, prišla k "Elvíre" (akurát táto je mužského pohlavia 😉), a tiež ma dotyčný veľmi podobne "učil" a začali sa diať "divy". Mala som zimomriavky, jednak z mne dôverne známych stavov, aké zažívala Zuza, v ktorých som sa veľakrát našla, ale najmä zo situácií a dialógov s Elvírou, takmer úplne identických s tými, aké som zažila aj ja s týmto dotyčným, koľko spoločných myšlienok s ním, najmä Elvíry ale aj Zuzy. Vymenovanie všetkého, čo je až k neuvereniu podobné, by zabralo veľmi veľa miesta, a moja recenzia je už tak dosť dlhá, takže to som vypustila.
Táto séria ovplyvnila aj moje zmýšľanie o dotyčnom a vzťahu s ním, napr. som bola frustrovaná z obrovského vekového rozdielu medzi nami, vďaka ktorému je prakticky nemožné pre nás sa začleniť do spoločnosti. Oči sa mi otvorili až pri Elvírinej vete : stará múdra bosorka musí byť najprv stará. Nuž, za "divy" sa platí, a v tomto prípade vekom. Vždy lepšie, ako dušou😁.
Samozrejme, okrem "ezoteriky v praxi" je to aj hodnotné literárne dielo, napínavé, veľmi dobre vykreslenie prostredia aj psychiky postáv a opäť aj návykovosť, t.j. nemožnosť sa od knihy odtrhnúť, ak sa čo i len trochu dá čítať.
Ten dotyčný človek, ktorého prirovnávam ku Elvíre, je zrakovo postihnutý a veľmi by uvítal formu audiokníh (ja by som sa zase potešila klasickej papierovej). Alebo mu celú sériu jednoducho prečítam, lebo je už veľmi zvedavý😁
Ďakujem Helar, séria Elvíra je majstrovské dielo "praktickej ezoteriky" a som nesmierne rada, že som mala možnosť ju prečítať. Verím, že vaša tvorba bude mať pokračovanie (uskromnila som sa, nemusí mať ani vydavateľa, to pokračovanie stačí 😉).
Citat krasne stiahol moj solar…a hned vybehla spomienka na letny prechod horskym sedlom. Uzka cesta. Jedna strana uplne otvorena so strmym zrazom. Drzala som sa ako sprosta v aute…aby som len nevypadla do toho priestoru. Vsetci sa smiali.
Ked som to hodnotila neskor v sebe ci to naozaj bolo take strasne, uvedomila som si ze v urcitych chvilach som hrala divadlo…pre koho, zvyk?
Prezila som to, ale po dnesnej reakcii mojho tela je jasne, ze stale som to nespracovala a teda „mozem“ ocakavat, ze si ma to pocka…
Mam v plane sa s tym strachom pobratat a mozno aj vystiskat…nechat sa zozrat vlastnym strachom zda sa byt naozaj jedina mozna cesta z toho von…tesilo by ma dat to a citit pevnu podu pod nohami aj na otvorenych priestranstvach…alebo ze by to bolo o „pevnej pode pod nohami“ a zbaveni sa potreby mat veci pod kontrolou? Hm 🤔
🙂 Veru, že by… V konečnom dôsledku väčšina našich podivných reakcií má za cieľ vyvolať v nás pocit aspoň zdanlivej kontroly. A vzdať sa potreby tejto kontroly je to najťažšie, čo poznám.
V praci zacinaju prepustat. Tema c.1 sa horlivo debatuje…Vnimam tie debaty a snazim sa drzat v klude. Som zvedava ci to ustojim. Strach citim najma okolo pupka a zovretie hrdla. Dycham hlboko. Strach odchadza. Za tych par dni sa vsak opatovne vracia…
raz ma uz hodinovo vyhodili ked rusili oddelenie. Vtedy som sz snazila najst si pracu len aby som doma nebola namiesto toho, aby som si uzila cas s detmi…pockam si nam a uvidim co budem prezivat ked sa mu poddam…zatial mi prislo len nepotrebna, co budes robit…fakt ma „bavia“ tieto vykriky…
Dýchanie je „zmierňovacia“ technika, teda pôsobí len dočasne.
„Nulovacia“ technika je zistiť, aké tvoje vnútorné presvedčenie v tebe spúšťa pocit strachu, a potom začať rozumovať, či je skutočne platné, či je platné na absolútne všetky situácie a čo môže nastať a čo ty v tomto prípade môžeš urobiť…
A úplne najlepšia technika, akú poznám na ubratie hrôzy z toho strachu je obrátiť to na srandu. Napríklad: ak ma zajtra prepustia a ja nebudem mať prácu, napriek tomu, že mám odvčera plnú chladničku a deti majú kúpenú stravu v škole na mesiac dopredu, okamžite a neodvrátiteľne do konca toho dňa všetci bez výnimky umrieme od hladu. Teda, pokiaľ /umrieť od hladu“ je ten dôvod za tvojím strachom.
Ak ide o dôvod „už ma nikde nebudú chcieť prijať“, tak sa dá aj povedať „pretože táto pšócherská firma ma prepustila, lebo nedokázala udržať si svojich výkonných ľudí, už ma nikdy nikto nebude chcieť prijať do zamestnania ani vtedy, ak bude totálny nedostatok pracovnej sily, pretože… (tie veci, čo vieš robiť, napr. písanie listov, zdvíhanie telefónov, utieranie prachu – čo najpodrobnejší zoznam základných činností je najlepší) nedokážem využiť pri nijakej inej práci okrem tej, ktorú práve robím“. Alebo moje obľúbené: „už nikde inde nebudem smieť tak dychtivo prikyvovať šéfovi ako v tejto firme“. Na Slovensku zaručene úspešný vnútorný monológ, pretože nepoznám šéfa, ktorého by nepotešilo dychtivé prikyvovanie. 😉
Alebo ak je obava z veku, tak potom ďalší dobrý vnútorný monológ je „nikde na svete neexistuje jediný hajzel, kde by som mohla robiť hajzelmamá“. 😛
Cítiš, ako sa ti odrazu otvárajú možnosti, ktoré pri bežnom strachu zostávajú doslova neviditeľné? Pri bežnom strachu si chceš za každú cenu udržať to pôvodné. Pri sparodovaní strachu začínaš hľadať niečo náhradné. 🙂 A dobrý vedľajší vplyv – na pracovisku nerobíš chyby, pretože sa nestresuješ, a pre šéfov, ktorí zostávajú, odrazu vyzeráš ako nesmierne príjemný spolupracovník, s ktorým by bola škoda rozlúčiť sa.
.. tak a teraz sa mi šmykne a rozbijem si novučičký firemný mobil a stratím kľúče od auta.. budem ich tu v tých skalách ako pipino hľadať dve hodiny, muž ma zožuje… pod vrcholom pieskovej steny som sa asi po 20m lezenia zo šupla po zadku dole, hoci chýbali asi tri hmaty a bola by som na vrchu steny… vybrala som sa len na prechádzku, prechádzková nepohodlná mikina, plytké vrecká, mobil, kľúče ma otravovali ale neodolala som a predsa len liezla…. moja hlava si vravela tento príbeh vyššie aby som sa mohla otočiť a zliezť / potom som šla pekne dookola, z bundy som si urobila batôštek, zabalila doň kľúče a mobil a uviazala ho okolo pása .. lenže, pravda pravdúca je, že som mala strach. Už pár dní som nebola fit, slabé ruky, slabé nohy. Keď som šla z domu, dala som si schválne výletne oblečenie. Nevhodné na akýkoľvek fyzický výkon. Nič som však nedbala, keď vonku všetko na mňa volalo poď. A tak som poliezla, hore, dole, tak, kde sa dalo. Stiahnuté svaly na nohách, aj hrdlo. Chcela som to prekonať. Dva krát som cúvla a zvolila bezpečnú trasu. Potom sa mi to zdalo ako zbytočné. Keď som sa dívala z vrchu. A čo bolo za tým strachom? Že si ublížim, že ma to bude bolieť, že ma roztrhá, zničí, nebudem. Ale najviac, že to bude bolieť. Brutálny strach z bolesti … ha… vidím to jasne … strach zo strachu… strach, mať strach… no pekne..
.. mám za sebou rôzne výstupy, bez svalobice a tento môj nedeľný výkon ma stál 4 dni brutálne boľavých nôh.. teraz asi prvý krát vedome… mala som svalovicu zo strachu..
🙂 Díky, že si sa podelila… Ako som to čítala, napadlo mi jediné: Bojovník žije, ako keby každý jeho okamih mal rozhodnúť o živote a smrti. 🙂 To, čo píšeš, je reťaz zľahčení a odhadov, nie precíznych úvah… Takže vieš, čo nabudúce robiť inak. Menej sa nechať poháňať momentálnou situáciou a viac zvažovať, či prečkáš najbližší krok, ak doňho vlezieš.
Ja viem, po vojne je každý generálom… Niekedy ani roky nevhodných rozhodnutí a nechávania sa unášať situáciami nie sú hodné viac, než múdro poučiť 😛 niekoho iného.
A potom späť k vlastným chybám a zas vliezť do niečoho, s čím som nerátala. 😀
Môj strach vždy spúšťala neistota a nízke sebavedomie. Bála som sa cudzích ľudí a cudzieho prostredia a bála som sa aj vystupovať pred mnohými ľuďmi. Dnes už chápem, že práve preto som sa musela stať učiteľkou… 🙂 S týmto svojím strachom som sa dosť narobila vo svojej praxi a zrejme ho už mám viac-menej zvládnutý, keď som mohla konečne odísť.
Chodievali sme veľa na maturity na iné školy a pamätám sa, ako si kolegyňa vždy dopredu hovorila ako tam bude hrozne, ako tam bude dlho sedieť, akí otrasní ľudia tam budú s ňou… vždy sa jej to splnilo. ja napriek tomu, že som mala vždy bobky z cudzieho prostredia a z nových ľudí, som sa na to tešila už len preto, že maturity sú tichá vec – vždy odrazu rozpráva iba jeden žiak :-). Išla som tam teda v podstate s radosťou a s očakávaním príjemne oddychového týždňa. A naozaj vždy taký bol; nemala som jedinú zlú skúsenosť.
Takže asi bojujem so strachom pomocou radosti… pozitívnych očakávaní… aj keď sa mi to nie vždy darí. Keď len málinko popustím, je späť a dokáže ma ochromiť. Niekde to proste ešte škrípe.