„To, čo práve cítiš, nie je produkt vonkajších okolností v tvojom živote, ale produkt toho, čo si o tých vonkajších okolnostiach myslíš.“ — Sonia Ricotti
To značí jediné – nikto nikomu nič nerobí – robíme si to všetko sami. To naše myšlienky nás nútia zotrvávať v situácii a znova a znova si ju premieľať v hlave… Myslíme si, že tak ukazujeme Univerzu, že nás treba pomstiť… ale jediné, čo v skutočnosti robíme, je zotrvávanie uprostred pocitu krivdy! Niekde som čítala, že nosiť v sebe nevraživoť je ako vypiť jed a dúfať, že zabije toho druhého. 🙂
Lenže… keď naše myšlienky nás držia ponorených do situácie, v ktorej sa necítime dobre a ktorá otravuje všetky naše ostatné kontakty so svetom – prečo ich nezmeniť? Prečo si neprestať rozprávať príbehy o krivde a nenahradiť ich jednoduchším „aj to sa stáva – poďme pozametať črepy?“ Aspoň mne sa tento prístup v poslednej dobe niekoľkonásobne osvedčil. Miesto toho, aby som začala rozoberať situáciu a zavzdušňovať sa nad tým, čo kto spravil alebo nespravil, povedal alebo nepovedal, myslel alebo nemyslel (všímate si, ako sa najneskôr tu pasujeme do roly univerzálnej inteligencie, ktorá vidí do hláv iných? 😉 ), si poviem jednoducho „šit hepenz a ja sa tým teraz odmietam zapodievať – možno niekedy neskôr“. Pomohlo mi to, keď som mala pred sebou „boj“ s rakovinou. Pomáha mi to, keď ma niekto zaskočí, urazí, znevýhodní. Len sa potrebujem dosť rýchlo zastaviť a začať si dávať pozor, aby som si o tom, čo sa udialo, nezačala rozprávať nijaký príbeh. 🙂