„Si to, čo robíš. Ak chceš zmeniť to, kto si, jednoducho zmeň svoje správanie.“ — Wendy Maharati Windle
Je to inými slovami starý známy ezo-princíp „fake it till you make it„, čiže „tvár sa, že to si, až kým sa tým nestaneš“. Jednoducho konanie „ako keby“ posúva hranice našej zóny komfortu do tej miery, kedy sa začneme cítiť sebaisto aj v situáciách, čo nám kedysi naháňali hrôzu… Pretože hrôzu nám naháňalo to, že sme ich nepoznali, v kombinácii s naším vnútorným presvedčením, že nie sme dosť dobrí, aby sme uspeli „ľavou zadnou“. Ak sa tvárime „ako keby“, znamená to, že do tých situácií vchádzame, ako by sme ich ovládali (a teda sa stávajú pre nás bežné) a zisťujeme, čo a ako zvládame (a že sme to ustáli a tak asi na tento typ situácií „dosť dobrá“ budeme).
Na to sa viaže aj iný okrídlený ezo-citát:
„To úžasné leží vždy z opačnej strany tvojho strachu.“
Zakaždým, keď si trúfneme prelomiť samonastolené obmedzenie, v ktorom nás drží náš strach/obava/neochota vystaviť sa riziku zlyhania, dostávame sa k veciam, o ktorých sme dovtedy len snívali… A strach prelomíme najľahšie pomocou „ako keby“. Ušetrí nám to dlhé roky psychoterapií a hrabania sa vo vlastnom detstve, ktoré obvykle nebýva plné len tých krásnych spomienok. 😉
A znova sa vrátim k Maharati, ktorá je pôvodným povolaním učiteľka herectva: jej motto je „podstatné je objaviť sa“. Pretože keď na scénu ani neprídeme, rozhodne nemáme šancu zahviezdiť. Takže máme na výber: buď sa budeme zo strachu odúvať a nezúčastnime sa hry, alebo do hry vlezieme a budeme sa tváriť, že na to máme. Je vysoká šanca, že spadneme na zobák – ale viete čo? Aj tak sme sa už čosi naučili… Naučili sme sa vyliezť na scénu. Zúčastniť sa. Vstúpiť do hry.
A raz možno predvedieme taký úžasný výkon, že uspejeme. 🙂 Keby sme na tu scénu neboli vyliezli, nikdy by sme ten pocit nezažili – a nikdy by sme neboli vytvorili šancu, že ten pocit raz zažijeme!