Už dávno vieme, že svet okolo nás je taký, aký je, vďaka tomu, čo si o ňom rozprávame; energia nasleduje pozornosť. A preto ak potrebujeme zmeniť svoj život, ako sa okolo nás poskladal, náš prvý krok bude siahnuť po vnútornom monológu a začať ho ovládať a postupne meniť. Prečo? Pretože to, od čoho sa náš vnútorný monológ zakaždým odvíja, sú naše predpoklady a očakávania – o tom, ako by mal svet fungovať, aký by mal byť, ako by sa k nám mal správať a akú rolu by sme v ňom mali hrať… Lenže prevažná väčšina našich predpokladov a očakávaní ani nie je naša vlastná, ale bola do nás vovychovávaná rodinou, spoločnosťou a bezprostredným prostredím.
Ak chceme niečo urobiť s naším vnútorným monológom, potrebujeme si uvedomiť, že vnútorný monológ je o vnímaní. Ľudský mozog každou sekundou naberá obrovské množstvá dát – také veľké, že si to číslo neviem nijako predstaviť, hoci niektorí neurovedci sú schopní to aj merať, len sa celkom nezhodujú vo vypočítaných výsledkoch 😉 . V každom prípade je to taká záľaha informácií, že je to pre mozog priveľa na to, aby to zvládol. Aby celkom nezhavaroval, veľká časť jeho činnosti spočíva v snahe oddeliť dôležité informácie od náhodných a podľa toho s nimi zaobchádzať. A pretože pre človeka nie je nič dôležitejšie než jeho prežitie, tak filter informácií je nastavený v našom „detektore ohrozenia“, amygdale.
Lenže amygdala sa tak silno zameriava na detekciu ohrozenia, že cez seba prepustí na každú jednu pozitívnu informáciu až deväť negatívnych. Deväť negatívnych – jedna pozitívna. Váu. Väčšinu času sa teda nachádzame v nepriateľskom svete ohrozenia a nedostatku – ak sa nenaučíme toto korigovať!
Ako naprogramovať vnímanie na pozitivitu?
Máme na to jedno na prvý pohľad smiešne cvičenie, ktoré má svoje korene v pozitívnej psychológii – začneme si viesť „denník vďačnosti“. Každý deň si zapisujeme, čo nám vyšlo, čo sa podarilo a čo bolo dobré. Donútime mozog, aby sa sústreďoval na to dobré vo všetkom, čo sa nám za posledný deň prihodilo. Sústavným opakovaním ho učíme, že je pre nás dôležité vnímať pekné a dobré veci – a že nemienime od toho upustiť. No a náš mozog urobí vždy len to, čo mu povieme, preto po určitom čase (tak 2-3 týždne) pochopí a začne automaticky presmerovávať svoju pozornosť z vyhľadávania negatívnych informácií na vyhľadávanie tých pozitívnych.
Tento postup má silnejší účinok ako obvyklé afirmácie. Pri afirmáciách vždy časť z nás môže vedieť, že sú naša predstava, ale nie realita. Pri vďačnosti sme vďační za niečo, čo sa udialo, o čom máme pozitívny dôkaz – a preto mozog ľahšie uverí. Vie, že miesto prianí má do činenia s realitou.