Našla som u Teal Swanovej (ak ste žena, prehoďte si to do ženskej formy – nediskriminujem, len to nekonečné ý/á vyzeralo veľmi mätúco):
Je vhodná doba položiť si nasledovné otázky:
Je otázka šťastia súčasťou môjho rozhodovania a mojich cieľov?
Prečo som nemal v úmysle byť šťastný?
Čo je prínos toho, že nie som šťastný?
Vyrastal som v rodine, kde som dostával pozornosť vtedy, keď som bol nešťastný?
Čoho sa obávam, že nastane, ak by som bol šťastný?
Mňa dostala už na tom prvom. 🙂 Niekedy máme pocit, že sa nám šťastie ale že kompletne vyhýba. Neuvedomujeme si pritom, že sme boli niekde v minulosti tak hlboko poranení, že sme šťastie vyhlásili za „to nie je súťažná disciplína a nezaujíma ma“. Vyhlásili sme ho za bezpredmetné a čudujeme sa, že sme si život vybudovali okolo všetkého ostatného, len nie okolo šťastia.
Stanovujem si ciele, ale nie je v nich aspekt „urobí ma to šťastnou?“, len aspekt „potrebujem to?“ To na šťastie nestačí. Naplnenie potrieb pôsobí spokojnosť. Šťastie sú tie mimoriadne výkyvy, kedy máte pocit, že bez vášho veľkého pričinenia sa darí. Ak si život postavíte na plánovaní a dosahovaní, máte len pocit, že ste dobre naplánovali – ale nie, že ste mali šťastie.
Takže neplánujete si pocit šťastia? Čo s tým? Ja som pred časom vyštartovala taktiku „vďačnosť“. Celý svoj život som bola taká sústredená na napĺňanie cieľov, že som si nevšímala priaznivé okolnosti. Teraz som sa sústredila na to, že registrujem, kedy boli okolnosti nečakane priaznivé. Voľne podľa „energia nasleduje pozornosť“ – na čo sa sústreďujem, to začínam zosilnene vnímať. Takže keď zosilnene vnímam šťastie, dostane sa aspekt šťastia aj do mojich plánov a rozhodnutí. 🙂
Mimochodom, ak vás téma šťastia zaujíma, máte k dispozícii brožúrku z Mastermindu o šťastí 7 mýtov o ľudskom šťastí.