“To, čo je, v jeho prejavoch a formách a zladené s princípom samotnej Existencie – to je pre nás Krása; krása je vyladenie na prirodzený tok samotnej Existencie.” — Bashar cez Darryla Anku
Všetko prirodzené vnímame ako „tak to má byť“, čiže „krásne“. (Ešte aj pavúk dokáže byť krásny tvor, ak je v telke alebo za dobre zatvoreným oknom 😉 .) Žijeme s tým v súlade a nič nám to nerobí.
Problémy začnú až vtedy, keď prirodzenému postavíme ako protiklad našu predstavu krásy (alebo „prirodzeného“). Predstavy totiž majú dve vlastnosti: jednak sa odlišujú človek od človeka, a jednak naše vlastné predstavy nám prichodia najnádhernejšie 😉 . A potom máme prírodu a prirodzenosť, ktorá si tečie svojím vlastným tempom a nestará sa o to, čo si o nej myslíme… a každý jej prvok hladko zapadá do všetkých ostatných prvkov. Nikoho to nebolí, nikto sa nemusí meniť, aby mohol tiecť v tomto toku.
No a na druhej strane máme našu predstavu o tom, ako by veci mali vyzerať, ktorá je nášmu srdcu najmilšia, ale naráža napravo-naľavo – do predstáv iných ľudí, do prirodzeného toku energie i do reality tohto Univerza. A bolí to nás i všetkých naokolo, pretože tieto „nárazy“ šíria v prostredí pocit nevyhovovania, nekompatibilnosti – a tým osamenia a straty vlastnej moci.
Značí to, že by sme sa mali vzdať svojich predstáv? Nie, neznačí! Len ich nesmieme nadradiť prirodzenému toku vecí. Veci sú také, aké sú, pretože také majú byť. Keby také byť nemali, tak také nebudú. Príroda (a prirodzenosť) nerobia výnimky.
Ak situáciu označíme „to takto nemalo byť“, práve sme sami seba odstavili od moci. Začneme bojovať proti situácii – proti niečomu čo malo byť tak a nijako inak! Tým pádom bojujeme proti samotnej Existencii (v dualistickom slovníku „Boh“ a „anjeli“).
Oveľa rozumnejšie je „mne by vyhovovalo viac, keby…, ale teraz sa to poskladalo takto – čo z toho viem pre seba a svoju spokojnosť vyťažiť?“ Potrebujeme niekde upraviť svoje predstavy? Alebo potrebujeme len zmeniť uhol pohľadu, aby sme v situácii videli zárodok svojej predstavy a vedeli ju začať napĺňať – nie proti toku Existencie, ale s jej nezadržateľným tokom v chrbte?
A potom posledná lekcia: Pred čím ma chránia moje predstavy? Čo na Existencii nedokážem prijať, hoci to je presne tak, ako to má byť? Prečo to nedokážem prijať? Je to len samonastolené obmedzenie, alebo je to nejaká trauma? A chcem si toto obmedzenie alebo traumu ponechať aj naďalej, alebo sa ich radšej zbavím, aby som mohol(a) tiecť s tokom Existencie bez námahy?