Pre mňa je séria Elvíra paralelný vesmír.
Séria Elvíra bola iná ako Voľný pád, veľmi osobná. Sú tu dve paralely s mojím životom - hlavná postava Zuza a jej spackaný život a Elvíra.
Ako človek, ktorý stretol v živote niekoho takého, ako Elvíra, žil s ním, a čím dlhšie s ním žil a spoznával ho, tým viac zisťoval, že ho vlastne vôbec nepozná; obdivujem vašu schopnosť pretaviť zjav takého človeka do slov.
Ja sama mám problém, čo i len sčasti charakterizovať človeka, ktorý sa vlastne charakterizovať nedá, pretože jeho správanie nezapadá do žiadnej "škatuľky" a je vysoko nepravdepodobné u človeka s jeho statusom a v jeho veku. Ale aj preto, že sú "veci", ktoré keď pomenujete, akoby strácajú na sile, význame. U vás nie.
V celom texte badať vašu schopnosť pomenovať nepomenovateľné, sprostredkovať nesprostredkovateľné (osobitne téma zo Zálesnej do Bratislavy veľmi rezonovala, je to krásne a výstižne podaná alegória, jedna z tém, ktorú často s mojou Elvírou riešime a ktorej som lepšie porozumela aj vďaka tejto alegórii).
Podobne ako Zuzafristakova, som v "neriešiteľnej" životnej situácii, ubitá ako pes, prišla k "Elvíre" (akurát táto je mužského pohlavia 😉), a tiež ma dotyčný veľmi podobne "učil" a začali sa diať "divy". Mala som zimomriavky, jednak z mne dôverne známych stavov, aké zažívala Zuza, v ktorých som sa veľakrát našla, ale najmä zo situácií a dialógov s Elvírou, takmer úplne identických s tými, aké som zažila aj ja s týmto dotyčným, koľko spoločných myšlienok s ním, najmä Elvíry ale aj Zuzy. Vymenovanie všetkého, čo je až k neuvereniu podobné, by zabralo veľmi veľa miesta, a moja recenzia je už tak dosť dlhá, takže to som vypustila.
Táto séria ovplyvnila aj moje zmýšľanie o dotyčnom a vzťahu s ním, napr. som bola frustrovaná z obrovského vekového rozdielu medzi nami, vďaka ktorému je prakticky nemožné pre nás sa začleniť do spoločnosti. Oči sa mi otvorili až pri Elvírinej vete : stará múdra bosorka musí byť najprv stará. Nuž, za "divy" sa platí, a v tomto prípade vekom. Vždy lepšie, ako dušou😁.
Samozrejme, okrem "ezoteriky v praxi" je to aj hodnotné literárne dielo, napínavé, veľmi dobre vykreslenie prostredia aj psychiky postáv a opäť aj návykovosť, t.j. nemožnosť sa od knihy odtrhnúť, ak sa čo i len trochu dá čítať.
Ten dotyčný človek, ktorého prirovnávam ku Elvíre, je zrakovo postihnutý a veľmi by uvítal formu audiokníh (ja by som sa zase potešila klasickej papierovej). Alebo mu celú sériu jednoducho prečítam, lebo je už veľmi zvedavý😁
Ďakujem Helar, séria Elvíra je majstrovské dielo "praktickej ezoteriky" a som nesmierne rada, že som mala možnosť ju prečítať. Verím, že vaša tvorba bude mať pokračovanie (uskromnila som sa, nemusí mať ani vydavateľa, to pokračovanie stačí 😉).
Chcela som napisat ‘na momentalny pocit svojej hodnoty’, ale to je uz v otazke, takze nieco mi unika.
V zmysle: ked viem, ze som hodna, myslim ze reagujem viac premyslanim o situacii nez o sebe. Vice versa, ked mam pocit ze nie som hodna (dost), vtedy premyslam o sebe – predpokladam, ze ako obranu proti zlyhaniu.
Co mi unika, co v tom este je?
Myslím, že si trafila klinec po hlavičke. Vždy je to o „ja v situácii“. Keď sú situácie známe, to „ja“ už nepotrebujem riešiť, pretože viem, ako vyzerá.
Ale potom sú tu nové, neznáme situácie – a predpokladám, že v nich vždy prednostne ošetrujeme „ja“ – pocit sebahodnoty. K týmto „novým situáciám“ patria i zmeny, ktoré ja celkom úprimne neznášam – a to ani tie, ktoré sú k lepšiemu. Zmena = nová situácia, nové pravidlá. Budem s tým v pohode?
Lenže ja by som vzala citát nie teoreticky, ale celkom prakticky – proste začať si robiť snímku, ktoré konkrétne situácie ma vedú k ošetrovaniu „ja“. Pretože tieto situácie sú signál, že sa tam buď v niečom obmedzujeme, alebo že tam máme boľačku, takzvaný „tŕň“.
Čiže nájdem situácie, kde začínam spochybňovať alebo zveličovať seba, a potom sa do nich pustím a defúzujem ich.
Ktore konkretne situacie – oki, idem sledovat.
Toto: ‘situacie kde spochybnujem alebo zvelicujem seba’ (doraz na zvelicujem) ma zaujalo. Donedavna som mala slepy bod v tom, ze som nevnimala kde zvelicujem seba ako druhu stranu tej istej mince, nehodnoty.
Kedysi som to vnimala ako fake it till you make it.
Dnes tam citim u seba to, ze ked ma berie do grandioznosti, je to vykyv ktory mi nevyhnutne potom presvihne na druhu stranu (nestojim za nic).
Zistila som, ze mi robi dobre ta stabilita medzitym. Ani grandiozna, ani nestojaca za nic – dost dobra. Akuratna. Tak jak ma byt.
Ona tá grandióznosť je tiež len zastierací manéver pre „nestojím za veľa, takže čím viac sa budem nadúvať, tým menej si trúfnu o mne povedať, že nestojím za veľa“. A potom tomu jedného dňa uveríš (najmä preto, lebo vidíš, ako tí druhí nespochybňujú, a keďže tvoj svet je založený na pochybovaní, tak si začneš myslieť, že možno majú sami niekde „škraloupy“) a už svoj pocit sebahodnoty odvodzuješ len od toho, koľkých ľudí sa ti podarí ako neelegantne zadupať. To „neelegantne“ je ďalší prvok, pretože ak si môžeš dovoliť byť hovado na verejnosti, tak potom si to dal a si nedotknuteľný.
A teraz k tomu „v strede“ – je to výborné, keď emocionálne lietaš. Ale nesmieš tam zostať príliš dlho, pretože stratíš spojenie sama so sebou. Z vlastnej skúsenosti: aby som emocionálne nelietala, tak som sústavne zužovala svoju zónu komfortu, až som už nakoniec nemala nijaké možnosti konať inak ako obvykle.