„Asi je veľmi rozumné povedať, že v tej alebo inej podobe je náš celý život venovaný snahe cítiť sa spokojne, šťastne. Problém je, že sa snažíme byť šťastní tým nesprávnym spôsobom. Myslíme si, že budeme šťastní, keď sa niečo udeje alebo keď niečo dostaneme: lepší džob, vyšší plat, väčší dom, keď sa oženíme/vydáme alebo keď budeme mať deti alebo keď naše deti budú zaopatrené… Niečo „tam vonku“ nastane a my potom budeme šťastní.
Ja tomu hovorím model šťastia „až keď – tak potom“. A celý tento model je postavený na zásadnej chybe.
Pozrite späť na svoj vlastný život. Viete si spomenúť na nejaký čas, kedy ste niečo chceli – ale NAOZAJ chceli? A potom ste to dostali? A potom ste sa vytešovali – pár minút, hodinu, deň alebo týždeň – a potom sa to stalo súčasťou normálnosti vo vašom živote a vy ste sa pobrali ďalej. Deje sa nám to všetkým – a často. To preto, že model „až keď – tak potom“ je celý mylný – ale my nikdy nezistíme, že je to vstavaná chyba modelu, ale si len myslíme, že sme sa hnali za niečím nesprávnym v časti rovnice „až keď…“. A že ak by sme tam boli vložili tú správnu vec, náš život by bol úžasný.
Ale neverte tomu len preto, že to hovorím ja… Vezmite si svoj vlastný život. Viete si spomenúť na okamih, kedy ste sa dostali do prostredia, ktoré vás natoľko uchvátilo svojou nádherou, že ste ho prestali komentovať a pocítili ste len obrovský kľud? Napríklad oceán, nádherné údolie alebo vrchol hory pokrytý snehom a ľadom… alebo dúha… Prakticky každý si vie na takýto zážitok spomenúť. Ale spomínate si aj na to, prečo to nastalo?
Nastalo to preto, lebo nejako nevysvetliteľne ste v danom okamihu akceptovali svet taký, aký bol. Nepovedali ste si „tá dúha je nádherná, ale mala by byť o pár metrov viac vpravo, vtedy by bola ešte lepšia“.
A to údolie? To je nádherné – presne také, aké je. A váš život so všetkými tými problémami, ktoré práve máte, a so všetkými tými problémami, ktoré si myslíte, že máte, je presne taký nádherný – len vy vzdorujete niektorým jeho aspektom a ste toho názoru, že váš život by nemal byť takýto, ale by mal byť hentaký… Ale keď vzdorujete, tak práve siahate po modeli „až keď…“ a model „až keď…“ je chybný. A tak sa všetci naučíme byť nešťastní.
Ale je tu ešte jedna vec, ktorej potrebujeme porozumieť – ak akceptujete svet taký, aký je, neznamená to, že s tým nič neurobíte… Značí to len, že beriete na vedomie, že veci sa poskladali istým spôsobom, a ak to nie je v súlade s vašou predstavou, tak sa z plných síl vynasnažíte zmeniť to – a urobíte tak, pretože to je vaša spoluúčasť na živote. Nebudete to robiť preto, že až keď uspejete, budete šťastní! Proste to skúsite, ak máte víziu a ste v nej pravdepodobne ústredným hrdinom – a ak na to máte, tak tú víziu dosiahnete. Ak dosiahnete svoje – výborne. Ak svoje nedosiahnete – tiež výborne, pretože sa vám podarilo preseknúť puto „až keď…“
A až pretnete puto „až keď…“ a napriek tomu neuspejete, jednoducho si priznáte, že nemáte kontrolu nad Univerzom a oni si bude robiť, čo sa Univerzu hodí (a nie vám). Univerzum vám vždy dáva presne to, čo potrebujete. To, čo potrebujete, možno nebude to, čo ste chceli – ale je to to, čo potrebujete, aby ste podrástli.
Berte Univerzum ako benevolentnú energiu. Nie je voči vám ľahostajné. Vie, že existujete, a je vám priaznivo naladené a vždy sa nastaví tak, aby ste dostali to, čo potrebujete, a presne v tom čase, kedy to potrebujete.
Takže si predstavte: ste pod sprchou, tečie teplučká voda, cítite sa uvoľnene a v mieri so zvyškom sveta – a odrazu začnete spievať. Nezačnete spievať preto, lebo chcete byť šťastní, ale pretože spievanie je spontánny prejav toho, že ste šťastní. A je možné žiť život presne tým istým spôsobom. Robíte to, čo robíte, pretože to je vaša úloha v živote – jej spontánne vyjadrenie. Nerobíte to preto, že až keď to urobíte a niečo nastane, potom budete šťastní… Robíte to preto, že to je vyjadrenie vašej radosti a pohody. Je naozaj možné žiť život takto – keď zistíte, že netreba nič robiť ani mať na to, aby ste boli šťastní! Šťastie a spokojnosť je nám vrodená a svoj život žijeme ako vyjadrenie tejto vrodenej prirodzenosti.“ — Srikumar Rao
