„Keď odpustíš iným, keď odpustíš sebe, oslobodzuješ sa od realít, o ktoré nestojíš.“ — Bashar cez Darryla Anku
Kým v sebe nosíme nevraživosť voči nejakej situácii alebo osobe, udržiavame tú osobu/situáciu v našom príbehu nažive. Umožňujeme jej prežívať, oberať nás o silu a kaziť nám naše šťastie.
Ublíženie dokáže v našom príbehu prežiť, len keď mu dodávame energiu. Keby sme ho energeticky neprikrmovali všetkými tými pocitmi ukrivdenia a zazlievania, vytratilo by sa… Ale kým ho prikrmujeme, tak si ho nasilu v svojom príbehu držíme. Odmietame ho uvoľniť.
Niekedy je to naša hlúposť, inokedy (a častejšie) však ide energeticky o to, že nemáme dostatok osobnej sily na to, aby sme celú vec pustili k vode. A kým tú osobnú silu nenazbierame, tak sa nám ju k vode pustiť nepodarí.
Ako sa však zbiera osobná sila? Tým, že odpúšťame to, čo odpustiť dokážeme. 🙂 Takto uvoľňujeme viac a viac energie pre seba a na to, aby sme dokázali odpustiť aj tie veľké krivdy a príkoria. Bosoráci tomu hovoria, že si prinavraciame kúsky duše, ktoré zavrzli v starých situáciách.
A na jedno pozor: odpúšťanie nie je o tom, že zabudneme, čo sa stalo… Nie. Jednoducho len vyberieme zo situácie jej energetický náboj, emóciu, ktorá nás k nej viaže. Nie preto, že by ten druhý nebol pochybil, ale preto, že nemienime jeho pochybenie priživovať svojou energiou, ktorá nám bude chýbať inde.
Čo sa stalo, to sa stalo. Ten druhý k nám natiahol ruku s pozvánkou do svojej drámy, v ktorej sme boli jeho obeťou. Dobre. Nevedeli sme, do čoho lezieme, a tak sme pozvánku prijali… ale to neznačí, že odteraz musíme v tej situácii zotrvávať aj naďalej! To nie my potrebujeme byť Obeť, ale on potrebuje mať nejakú Obeť! Povedzme si „ďakujem, neprosím“ a nechajme ho, nech si svoje Obete hľadá niekde inde. My sa vráťme do sveta, do ktorého už nabudúce podobné pozvánky doručovať nedovolíme. 🙂