Drámy nevkráčajú jednoducho do vášho života. Buď si ich vytvoríte, pritiahnete a privoláte si ich, alebo sa stýkate s tými, čo si v nich bahnia.
Ak sa naša energia vyladí na energiu niekoho, kto je doslova závislý na drámach a potrebuje ich tak, ako my potrebujeme vzduch, potom stále čelíme nejakej dráme. Jediný spôsob, ako tieto drámy zastaviť, je keď ich my sami prestaneme potrebovať.
Dráma je pre mnohých ľudí spôsob, ako si pritiahnuť pozornosť, a potrebujú ju na to, aby sa cítili konečne dôležito. Nepotrebujeme prijať pozvánku do každej z drám, čo dostaneme, a najlepšie je otočiť sa a odkráčať a nechať ich s ich drámami osamote. — All 1 son, Walking My Talk
Ak máte v živote viac drám, než je vám milé, potrebujete si položiť hlavne jednu otázku: „Čo prínosné mi tie drámy dávajú? Čo z nich pre seba získavam?“ Môže to byť ten spomínaný pocit dôležitosti, pocit, že vás konečne vidia, že konečne sa vám a vašim problémom niekto venuje… a tu sme už na opačnej strane napĺňania potrieb: prinášajú vám pocit moci. Prestávate byť bezmocná Obeť tým, že z niekoho iného vyrobíte obeť svojej drámy. Dostávate moc do rúk, pretože vytvárate drámu pre niekoho iného. Manipulujete vnímanie iných, aby ste naplnili svoju potrebu čohokoľvek.
S pocitom moci potom ide ruka v ruke aj pocit výnimočnosti: tým, že okolo seba rozohrávate drámy, akoby ste mali dramatickejší život ako tí druhí. Kedysi dávno som v kurze zhmotňovania mala pani, ktorá trpela minimálne tristo tajomnými a neliečiteľnými chorobami. Nakoniec priznala, že z nich získava pozornosť svojich detí, ktoré si už inak žili vlastný život a nechali ju samú s prázdnotou. Miesto toho, aby si našla nejaké hobby, našla si nejakú chorobu.
Pokiaľ potrebujete zistiť, nakoľko v svojom živote drámy skutočne potrebujete a nakoľko sa len združujete s nevhodnými ľuďmi, tak si predstavte, že ste na osamelom ostrove a nikto tu nie je a s nikým nemožno hovoriť a rozoberať veci. Bola by to ešte stále dráma – alebo by ste pohli zadkom a niečo s tým urobili?
A tu je úryvok k téme drám z Čiernej mágie (Voľný pád 3), ešte trochu iný pohľad na drámy a to, ako funguje hodne samozvaných „veštcov“:
“Rio, prečo to ľudia robia?”
“Čo?”
“Vymýšľajú si príbehy o iných.”
“Všetci si vymýšľame príbehy o iných,” odpovedal. “Aj ty. Vždy, keď na niekoho pozrieš a on niečo urobí, povie alebo neurobí a nepovie, ty sa snažíš tomu dať nejaký zmysel. Snažíš sa extrapolovať, čo to asi znamená, keď sa niekto zatvári takto alebo zaspráva takto… Vytváraš si o ňom príbeh. Nevieš, prečo sa tak zasprával, len si myslíš, že by to mohlo byť to-a-hento. No a potom s tým predpokladom začneš narábať ako s faktom.”
“To je v poriadku, tomu rozumiem – ale prečo niekto robí také príbehy ako Soňa[=veštkyňa]? Prečo iným ľuďom rozpráva, čo boli [v minulom živote]?”
Pokrčil ramenami. Zabočili sme k penziónu. “Pravdepodobne preto, že jej život sa jej vidí biedny a nezaujímavý. Potrebuje doňho dostať trochu drámy. A aby to nemohlo v nijakom prípade bolieť ju, tak tú drámu rozohráva v životoch iných ľudí.”
Pamätajte si jedno, ak si chcete dať čokoľvek vyveštiť – veštci frčia na drámach. Keby nebolo drám, nikto by ich nepotreboval. Aby ich ľudia potrebovali, tak vám oni tú drámu poskytnú.