I.
Údolie pripomínalo plochú misku vystlanú sviežou zelenou trávou. Z jednej strany ho pretínala široká, plytká rieka s brodom, zo zvyšných troch strán sa rozprestieral hustý tmavý les.
Pri brode za vysokou kolovou ohradou ležala vičanská usadlosť. Koly boli dlhé a špicaté a miestami siahali až do výšky dvoch chlapov. Zvnútra sa na ne napájal vyvýšený drevený chodník, z ktorého mohli v časoch boja obrancovia strieľať cez ohradu. Pod ním sa nachádzali sýpky a sklady a vedľa masívnych dubových vrát z nahrubo otesaných klád sa týčila malá strážna vežička.
Vráta boli otvorené, priestranstvo pred domami zívalo prázdnotou. Väčšina žien vyšla ráno s motykami na pole a chlapi sa pribrali vymýtiť kus lesa. Jacko stál na priedomí a pozeral, ako aj posledný z nich vychádza. Jeho matka miesila cesto; dnes sa chystali piecť chlieb. Starká pozbierala zopár polienok a podala mu ich.
„Tu máš, Jacko, odnes ich dovnútra.“
„Ostatní chlapci sú už v lese,“ povedal nespokojne.
„Lenže ostatní chlapci majú otcov a preto nemusia doma pomáhať, kým ty si jediný muž v dome,“ odvetila starká a otrela si ruky do neveľmi čistej zástery.
Jacko už neodvrával. Naposledy smutne pozrel na otvorenú bránu a pobral sa rozkladať oheň.
Okolo obeda sa ozval od brány krik.
Jacko s matkou vybehli pred dom. Pri bráne zbadali dvoch jazdcov a dva nákladné kone.
„Prišiel kupec Raga,“ oznámila starká.
Jacko radostne vykríkol a už ho nebolo. Všetky deti sa zhrčili okolo Ragu, nazízali do vriec a debničiek a plietli sa koňom pod nohy. Jacko ich rozohnal, aby kupec mohol prejsť na malé priestranstvo pred domom náčelníka. Potom privolal malého Slavika.
„Bež za ostatnými a povedz im, že prišiel kupec!“
Chlapec odbehol a Jacko sa vrátil k matke. Pozoroval, ako Raga a jeho pomocník rozprestierajú na zem veľkú plachtu a rozkladajú po nej tovar. Raga bol široko-ďaleko známy. Z času na čas sa ukázal v usadlosti, vždy doniesol hromadu zaujímavých vecí a vedel novinky z celého kraja. Chlapi si ho veľmi vážili. Pochodil kus sveta, poznal rôznych ľudí, hovoril rečou Dánov i Vilčanov a mal spústu priateľov. Vždy bol dobrej nálady, rád si zajedol a vypil a rok od roka sa mu košeľa na bruchu čoraz viac napínala. Napriek tomu nebol slaboch. Nosil dlhý meč a za sedlom vrhaciu sekeru. Mnohokrát už naňho číhali zbojníci na krížnych cestách, no doposiaľ ich zakaždým zahnal na útek.
Ragovho spoločníka videl Jacko prvý raz. Vyzeral ako cudzinec. Bol vysoký, urastený a mal krásnu dlhú bradu. Na sedle mal zavesené gusle a po boku mu visel meč. Raga ho nazýval Zlatý hlas.
„Než prídu ostatní, môže vám Zlatý hlas zaspievať,“ navrhol.
Deti okamžite spustili radostný krik. Zlatý hlas sňal zo sedla gusle a štíhlymi prstami prebehol po strunách. Začal spievať.
Pri prvých tónoch deti stíchli. Ženy vyšli pred domy a obstali cudzinca. Ako posledná prišla Rosa.
Jacko mal Rosu veľmi rád. Bola ako jej meno: utešená a krehká, krásna ako jarný deň. V usadlosti nebolo muža, ktorému by pri pohľade na ňu nezažiarili oči.
Rosa bola dcérou náčelníka a bola už takmer dospelá, kým Jacko bol ešte iba chlapec. Keď však začul jej smiech, vždy mu srdce začalo rýchlejšie biť. Len čo ju teraz zbadal, tvár sa mu roztiahla v plachom úsmeve. A Rosa podišla k nemu, ovinula mu ruku okolo ramien a so zvláštnym leskom v očiach načúvala Zlatému hlasu.
Keď ju Zlatý hlas spozoroval, nevdojak zatajil dych. Potom z nej už nespustil oči. Jacko zacítil, ako ho pri srdci bodol malý osteň žiarlivosti.
Kým Zlatý hlas dospieval, vrátili sa muži i ženy z poľa. Raga okamžite začal obchodovať. Predvádzal Vilčanom od Brodu sklené perly, tepané šperky a krásne vypracované zbrane. Jacko sa na okamih nechal strhnúť všeobecným nadšením. Vybral si pekný malý sklápací nožík s uškom, ktorý sa dal zavesiť na opasok; na jeho veľkú radosť mu ho matka kúpila. Kým sa vymotal z davu, Rosa už zmizla. Zamrzelo ho to; bol by sa jej rád so svojím nožíkom pochválil. Odrazu si všimol, že Zlatý hlas sa utiahol do ústrania a podmračene ich sleduje. Oči sa im stretli a Jacka zachvátil akýsi nevysvetliteľný nepokoj.
II.
Na druhý deň ráno, len čo sa začalo brieždiť, bol už Jacko na nohách. Večer od matky vydrankal povolenie ísť na ryby. Vzal si vlastnoručne vyrobenú udičku, do košíka vopchal krajec chleba a trochu sušeného mäsa a chytro vykĺzol z domu, ešte než si to matka rozmyslí.
Pri bráne stál náčelníkov najstarší syn Neklan.
„Pustíš ma von?“ spýtal sa ho Jacko.
„A ty kam tak zavčasu, chlapče?“ začudoval sa Neklan. „Na ryby?“
„Áno, ale musím chytro, než si mama alebo starká spomenú, že ešte treba čosi urobiť!“
Neklan ho postrapatil a pustil von. Chlapec sa rozbehol k rieke. Veru, malý to nemá ľahké, pomyslel si Neklan. Minulej jari mu otca roztrhal v lese medveď a odvtedy sa im nevodilo dobre. Zimu prečkali len vďaka veľkorysej pomoci náčelníka. Zjari sa potom Jackova mamka pustila piecť chlieb pre všetky rodiny v usadlosti. Za to dostávala zverinu a chlapec kedy-tedy nalovil ryby. Matka ho však zriedka púšťala z dohľadu; zostal jej už len on a tak sa oňho bála.
Jacko sa pustil dolu prúdom. Poniže brodu rástli mohutné vŕby. Rieka sa tam zahryzla hlboko do brehu a vytvorila pokojnú malú zátočinu s trávnatou čistinkou. Po oboch stranách zátoky sa nad hladinu nakláňali mohutné staré vŕby. Ich previsnuté vetvy vytvorili nad vodou zelenú oponu. Na tomto mieste sa Jacko zdržiaval najradšej.
Zložil sa na brehu, nachytal červíky, vyhodil udicu a potom si sadol a pozoroval, ako mu pomaly bledne nebo nad hlavou. Predstavoval si, že jedného dňa, až bude veľký a nebude musieť pomáhať mame, vydá sa na potulky do susedného údolia a ešte do mnohých údolí za ním. Pôjde, až kým neuvidí more, o ktorom mu rozprával otec…
Ani nevedel, ako zadriemal. Prebral ho tlmený, kradmý dupot kopýt v lese nad zátokou. Chlapec sa pritajil. Les bol tmavý a nebezpečný a potulovali sa v ňom divé zvery i diví ľudia… Chytro skryl košík i udičku a zaliezol pod krík.
Dupot kopýt sa približoval. Jacko začul fŕkať koňa. Zapraskali vetvičky, krovie sa rozhrnulo a na lúku vycválali Raga a Zlatý hlas.
Jacko si vydýchol. Už-už sa dvíhal, že na nich zakričí, keď tu si všimol zvláštne veľké vrece, prehodené cez chrbát nákladného koňa. Čímsi ho upútalo. Zvedavo si ho obzeral a zrazu spozoroval, že z neho trčia spútané ľudské nohy.
Ohromene sa vzpriamil. Kľakol si, odhrnul vetvičky a vykukol pomedzi lístie. Jazdci zastali.
„Pekný kúsok lesa,“ ozval sa Raga a spokojne sa rozhliadol. „Zastavíme sa.“ Zoskočil zo sedla.
„A ak sa pustia za nami?“ namietol Zlatý hlas. „Mali by sme čo najskôr zmiznúť!“
„Dievča potrebuje oddych!“ Raga pristúpil k nákladnému koňovi a odviazal vrece. „Poď mi pomôcť, veď je to tvoja korisť!“
Zlatý hlas neochotne zoskočil zo sedla. Spolu s Ragom nadvihli vrece, spustili ho na zem a rozbalili. Vytiahli z neho spútanú dievčenskú postavu.
Jacko zvedavo poposadol. Zabudol na nebezpečenstvo, vystrčil hlavu ponad krovie a snažil sa uhádnuť, koho to kupec a jeho pomocník zajali. Videl však len spútané ruky a nohy dievčaťa a záplavu hustých hnedých vlasov zakrývajúcich jej tvár.
„Tak čo, plaché vtáčatko?“ zamrmlal Zlatý hlas. „Prestaneš už vyvreskovať?“
Dievčina zdvihla hlavu. Jacko zbadal, že má ústa zapchaté šatkou. A odrazu si uvedomil, že je to Rosa.
Stŕpol. Pritisol dlane na ústa. Len aby sa neprezradil, len aby mu neunikol žiaden zvuk! Stiahol sa za krík. Rosa! Krásna, jemná Rosa je zajatkyňou Ragu a Zlatého hlasu!
„Bránila sa, divá mačka!“ zarehotal sa kupec. „Ja by som jej veru šatku neskladal, lebo sa znova rozjačí a ihneď máme na krku celú osadu! Rád by som vedel, či už zistili, že zmizla…“
„Ako by mohli? Zistia až večer. Ale ústa jej uvoľním. Tu ju aj tak nikto nezačuje!“ Zlatý hlas sa sklonil k Rose a stiahol jej šatku z tváre. „Buď ticho, dievča, a nič sa ti nestane!“
„Chytia vás!“
„Pozri ju, ako prská! To by sa ti páčilo, čo? Nie, malá, nás veru nik nechytí! Než zbadajú, že ťa niet, budeme už za horami-dolami!“
Rosa odvrátila bledú tváričku. Márne sa jej prihovárali, už z nej nedostali ani hlásku. Jacko nešťastne drepel za kríkom. Čo robiť? Zbehnúť do usadlosti? A čo ak sa medzitým zlosynovia poberú ďalej? A čo ak ho zbadajú? Roztriasol sa.
„Poďme, nezdržuj, Zlatý hlas! Musíme sa dostať čím ďalej z tohto prekliateho lesa!“ doľahol k nemu Ragov podráždený hlas.
Vykukol na čistinu. Kupec so Zlatým hlasom vyložili Rosu znova na koňa, hoci sa divoko zmietala. Priviazali ju ako batoh, vyšvihli sa do sediel a pokračovali v ceste.
Jacko zostal bezradne stáť. Ako ich zastaviť? Má bežať po mužov? Má sa pustiť za únoscami? Ak sa rozbehne po pomoc, nemusia ich už nájsť! A čo potom bude s Rosou?
Rosa! Jacko sa rozhodol. Zdrapil košík a udicu a odplichtil sa za kupcom a jeho kumpánom.
Bol to namáhavý pochod. Musel sa ustavične skrývať a zakrádať, aby ho zbojníci nezbadali. V tmavom, hustom lese mohli však kone napredovať našťastie len pomaly, a tak ich nikdy nestratil z dohľadu.
Na obed sa zložili na malej lesnej čistinke. Kupec priviazal kone o krovie a Zlatý hlas zložil vyčerpanú Rosu do trávy. Skontroloval, či sa jej putá neuvoľnili, a kým sa Raga vybral do lesa nazbierať dreva na oheň, natiahol sa Zlatý hlas do tieňa veľkého duba.
Na čistinke zavládol kľud. Len Rosa sa zúfalo snažila vyslobodiť z pút. Jacko váhal. Proti dvom ozbrojeným chlapom nič nezmôže, ale bola tu lákavá príležitosť… Rozložil po zemi všetko, čo so sebou priniesol: košík s jedlom, udicu, nový sklápací nožík a pár bielych, omytých kamienkov z potoka. Čo s nimi? Keby mal aspoň meč!
Vtom dostal nápad. Zlatý hlas ešte stále vylihoval pod stromom a zdalo sa, že spí. Jacko zhrabol najmenší z kamienkov. Hodil ho do porastu. Kameň narazil na strom a cupol do suchého lístia. Zašuchotalo to. Rosa prekvapene vzhliadla, no Zlatý hlas sa ani nepohol.
Jackovi sa uľavilo. Zdvihol udicu a odkradol sa k najbližšiemu stromu. Bol to starý košatý dubisko. Jeho vetvy siahali takmer až nad miesto, kde ležal Zlatý hlas.
Tichučko vyliezol na strom. Nesmierne opatrne sa posúval po konári. Vetvičky pukali a lístie šuchotalo, no kupcov pomocník sa neprebral.
Chlapec spustil vlasec. Rosa zbadala pohyb v korune stromu. Videla, ako sa z neba spúšťa malý kovový háčik a vtom zahliadla i Jacka! Oči sa jej zaokrúhlili zdesením. Chlapec sa usmial a vzápätí zmizla jeho tvar za zelenou stenou.
Kovový háčik sa zaklesol o rukoväť meča Zlatého hlasu. Jacko pomykal vlascom. Meč sa trochu pohol. Pohol sa však aj Zlatý hlas, prebral sa a prevalil sa na druhý bok. Podozrievavo zaškúlil na vydesenú Rosu a znova privrel oči.
„Pokús sa spať, dievča! Pôjdeme celú noc!“
Jacko sa strnulo krčil na konári, kým Zlatý hlas znova nezadriemal. Potom opäť pomykal udicou. Meč vykĺzol hodný kus z pošvy. Zlatý hlas sa nehýbal.
Teraz nastala najťažšia časť Jackovho plánu. Pomaličky spustil udicu na zem. Pospiatky vycúval po konári ku kmeňu, skĺzol na zem a preplazil sa cez krovie. Odrezal vlasec od udice, jeho koniec zaťažil drievkom a hodil ho cez lúku. Nato sa odkradol na opačnú stranu čistiny. Drievko s vlascom sa zachytilo v kroví. Opatrne ho odtiaľ vymotal. Obtočil si vlasec okolo zápästia a postupne ho napínal. Pomaly-pomaličky kĺzal ťažký dlhý meč z pošvy von, po zemi cez trávu pod krovie a pomedzi kriaky až Jackovi k nohám. Chlapec ho uchopil do oboch dlaní. Ruky sa mu triasli, pot mu cícerkom stekal po tvári i po chrbte.
Nasilu sa vzchopil. Kupca ešte stále nebolo, no chlapec vedel, že teraz musí konať rýchlo. Uviazal meč na vlasec, chytil vlasec do zubov a začal sa plaziť k Rose. Sledovala ho obrovskými vydesenými očami, netrúfala si však pohnúť sa, aby nezobudila Zlatý hlas. Jacko už bol na dosah. Natrčila mu spútané členky a on mečom povraz prerezal. Práve sa trápil s putami na jej rukách, keď tu sa krovie rozhrnulo a zjavil sa Raga.
„Pačmaga, čo tu robíš!“ zrúkol, vytasil meč a vrhol sa na Jacka.
Zlatý hlas sa strhol. Siahol si rukou k pásu.
„Pozor, Raga! Má môj meč!“
„Ty krysa malá špinavá! Rozsekám ťa na kúsky!“
Rosa cítila, ako putá náhle povolili. Hodila sa kupcovi proti kolenám a zrazila ho na zem. Jacko vyskočil. Ohnal sa mečom po Zlatom hlase, zdrapil Rosu za ruku a skočil do kríkov. Letel ako šíp a dievčinu ťahal za sebou. Podvedome zamieril k rieke.
Za chrbtom sa im ozval dupot koní a zúrivý krik prenasledovateľov. Jacko sa neobzeral. Pomedzi stromy zbadal trblietavú hladinu.
„Rosa, na breh! Do vody!“
„Neviem plávať!“
Jacka zamrazilo. Obaja utečenci zúfalo utekali po brehu a chlapec sa márne snažil chytro niečo vymyslieť. Z lesa sa vynorili prenasledovatelia.
„Už nás majú!“ skríkla zúfalo Rosa.
„Ešte nie!“ odvrkol. Na brehu zbadal veľké vyplavené brvno. „Tam, brvno! Musíme ho dostať do vody! Pomôž mi, Rosa!“
Vrhli sa k brvnu. Bolo ťažké, ledva ním pohli. Prenasledovatelia už boli pri nich. Zlatý hlas zdrapil vzpierajúcu sa dievčinu. Obaja spadli na zem.
Kupec sa hodil na Jacka. Chlapec mu odvážne nastavil meč, no sila kupcovho úderu ho zhodila z nôh. Zúfalo sa odkotúľal nabok. Kútikom oka zbadal, ako sa Zlatý hlas zdvihol. Rosu si prehodil cez plece.
„Nechaj ho, Raga! Máme dievča!“ zakričal na kupca.
„Nechať ho? Aby ma zradil ostatným? To by som sa už v živote nemohol zjaviť v kraji!“ Kupec bodol a čepeľ meča len o vlások minula Jacka.
„Nechaj ho, vravím ti!“ zdrapil ho Zlatý hlas za rameno. „Snáď nezabiješ dieťa! Poď radšej preč!“
Raga zryčal od zúrivosti a tresol mečom Zlatý hlas do hlavy. Muž sa zatackal a sklátil na zem. Rosa prenikavo zjačala. Spadla do vody. V tej chvíli Jacko zakopol o brvno, brvno sa skotúľalo do rieky a dunivo špľachlo. Jacko neváhal. Skočil za ním, zachytil Rosu, vytiahol ju na brvno a odrazil sa do stredu prúdu. Kupec vhupol do vody, jeho meč zlostne švihal po hladine, no už ich nezasiahol.
Jacko si vydýchol a oprel sa čelom o brvno. Rosa sa pokúsila o úsmev. Vtom sa jej rozšírili oči.
„Jacko, veď ty si ranený!“
„To je nič,“ pokrútil hlavou a pozrel na dlhý škrabanec na ramene. „Videla si, čo sa stalo so Zlatým hlasom?“
Dievča prikývlo. „Kupec ho zabil.“
„Zlatý hlas mi zachránil život,“ riekol trpko Jacko. „Možnože nebol zlý.“
Nechali sa mlčky unášať prúdom. Slnko stálo vysoko na oblohe, nad hladinou povieval vánok, voda bola studená a čistá. Les sa ozýval stovkami vtáčích hlasov.
„Vylezieme na breh,“ rozhodol nakoniec Jacko. „Už musíme byť blízko pri brode.“
Postupne sa mu podarilo dostrkať brvno k brehu. Počkal, kým Rosa vyliezla z vody, odstrčil brvno a sám sa vyštveral na breh.
„Kadiaľ teraz?“ spýtala sa Rosa.
„Poď za mnou,“ povedal a pustil sa lesom.
Kráčalo sa im ľahko. Jacko už nemyslel na nebezpečenstvo. Boli blízko usadlosti; kto by sa už len opovážil napadnúť ich teraz? Raga sa istotne ihneď posadil na koňa a utekal, kade ľahšie! Len škoda Zlatého hlasu… Pokúsil sa mu pomôcť a škaredo na to doplatil.
Zamyslený Jacko takmer narazil do koňa.
„Mysleli ste si, že sa ma strasiete?“ zarehotal sa kupec a štuchol chlapca mečom do krku.
Rosa skríkla. Jacko holou rukou odrazil meč a prekĺzol popod ostrú čepeľ. Kupec zvrtol koňa. Pustil sa za ním. Jacko sa pokĺzol, spadol a tvrdá zem mu rozodrela dlane. Vedľa hlavy mu zasvišťal lesklý kov. Odrazu kupec zrúkol od prekvapenia i bolesti. Rosa zdvihla zo zeme konár a udrela ho drevom do krížov. Kupec ju kopol, no dievčina sa uhla a skočila do krovia. Jacko vstal. Nabral plné hrste prachu a šmaril ho Ragovi do tváre. Kupec pustil meč. Oboma rukami si zakryl oči. Jacko sa mu zavesil na ruku, Rosa doňho sotila z opačnej strany. Mohutný chlap stratil rovnováhu a zrútil sa z koňa. Zviera sa vzopälo. Rosa chňapla po opratách, vyskočila do sedla a vytiahla za sebou Jacka. Podurila zviera; kopytá zacvendžali na cestičke a už leteli obaja utečenci po brehu rieky.
Jacko sa chytil Rosy a vyplašene sa obzrel. Kupec sa tackavo pustil za nimi. So špinavou tvárou a lístím vo vlasoch vyzeral ako zlý duch.
„Rýchlejšie, Rosa, rýchlejšie!“ zaprosil úpenlivo Jacko.
Pred nimi sa ozvali výkriky. Rosa pritiahla uzdu. Nerozhodne sa ohliadla.
Z krovia sa vynorili postavy so sekerami a vidlami.
„Naši! Jacko, naši!“ Dievča stiahlo stŕpnutého chlapca zo sedla a rozbehlo sa k mužom. Zbadala svojho otca. Bez dychu sa k nemu vrhla. Ukázala za seba.
„Kupec!“ vyhŕkla.
Náčelník pokynul chlapom. Rozbehli sa smerom, ktorý im ukázala, a zmizli v lese.
III.
Vo vilčanskej usadlosti pri Brode bolo rušno. Všetci oslavovali návrat Rosy a Jacka. Náčelník dal zabiť teľa a nechal vyvliecť na priestranstvo pred domy lavice a stoly a veľký súdok medoviny. Na ohni sa opekalo mäso, okolo stolov posedávali dedinčania a zabávali sa. Vedľa náčelníka z jednej strany sedela usmiata Rosa, z druhej plachý Jacko. Hneď pri ňom sedeli jeho mamka a starká. Náčelník obdivne pozrel na Jackovu mamu.
„Lepa, tvoj syn sa zachoval ako dospelý muž!“ riekol a všetci ho počúvali. „Ochránil Rosu tak, že by to lepšie nebol urobil ani jej brat! A preto nech je jej bratom. Postarám sa, aby vám nikdy viac nič nechýbalo. Stali ste sa členmi našej rodiny!“
Ľudia sa veselo rozkričali. Priali Lepe a jej synovi, ktorý dokázal takú nečakanú odvahu.
„A ty, Zlatý hlas,“ obrátil sa náčelník na bledého muža s obviazanou hlavou, ktorý sedel vedľa Rosy, „ty si tiež dokázal, že ti na mojej dcére veľmi záleží, keď si sa taký zranený posadil na koňa a prišiel nás privolať na pomoc! To, čo si však spravil, ti nemôžeme len tak odpustiť!“
Zlatý hlas sklonil hlavu.
„Náčelník,“ ozval sa váhavo Jacko, „Zlatý hlas mi zachránil život!“
„Nejde o jeho život, Jacko!“ vysvetlil mu náčelník. „O ten sa nemusí obávať. Ide však o to, že sa bude musieť ešte veľmi snažiť, než dostane moju Rosu!“
Jackova mama sa rozosmiala, náčelník sa rozosmial, všetci dedinčania sa rozosmiali. Zlatý hlas sa rozpačito zaškeril. A vtom Jacko pochopil. Pozrel na Rosu s nádherným rumencom v tvári. Jeho Rosa! Stráca ju! No napodiv to nebolelo, Cítil sa taký šťastný, ako už dávno nie.