Venované maminke k narodeninám…
15. 7. 1989
I.
Jozef sa s Marianou zoznámil počas štúdií na vysokej škole. Bola to láska na prvý pohľad. Netrvalo dlho a chystali svadbu. Keď kráčala vedľa neho v bielom, s hlavou vztýčenou ako princezná, zdalo sa mu, že sa ocitol na vrchole šťastia. Pýšil sa jej krásou, pýšil sa jej láskou a víťazoslávne striehol na závistlivé pohľady svojich kamarátov.
Po čase, keď prvé očarenie opadlo, všimol si Jozef, že jeho Mariana je akási zamĺknutá. Spočiatku tomu nevenoval pozornosť. Dostali byt, zariaďovali sa, čakali dieťa. Jedného dňa sa vrátil domov a našiel Marianu čudne pokrútenú na zemi v kaluži krvi. Upratovala skriňu a spadla zo stoličky. Prišla o dieťa.
Pre Jozefa to bol nevysloviteľný šok. Jeho vnútro sa zmrazilo a dlho nemohol na Marianu pozrieť bez toho, že by v jeho očiach ležala tichá výčitka. Mariana stratu dieťaťa znášala napodiv vyrovnane. Pár dní preplakala, no potom sa pozbierala natoľko, že bez ťažkostí dokázala čeliť aj Jozefovmu odmietaniu.
Zanedlho potom skrslo v Jozefovi podozrenie, že ho žena podvádza. Vždy, keď sa vracal domov, stával sa svedkom akejsi nepochopiteľnej tichej premeny. Z Marianiných očí sa zakaždým vytratil lesk, nálada sa jej zhoršila, niekedy ju rozbolela hlava. Zatvárala sa v spálni a na jeho otázky neodpovedala.
Tak sa to ťahalo pár týždňov. Situácia sa stávala neúnosnou. Jozef v záchvatoch sebaľútosti čoraz častejšie siahal po fľaši. Až teraz si uvedomil, že si vlastne s Marianou od samého začiatku nemali čo povedať. Bola krásna, mohol jej vyznávať lásku, no o svojich snoch a problémoch jej rozprávať nemohol. Odjakživa stála akosi bokom a skutočné veci tohto sveta plynuli pomimo nej.
Uvažoval o tom, že sa rozvedie. V práci sa zoznámil s pôvabnou mladou dievčinou s temperamentom Talianky a umeleckými sklonmi. Diskutovala s ním o politike, o najnovšej knihe, o výsledkoch hádzanárskeho turnaja. Ani nevedel, ako, no zamiloval sa až po uši.Keby nie Mariany, mohol by začať nový život… Mohol by…
Mariana akoby nevnímala, že sa jej Jozef vzďaľuje. Celkom sa utiahla do svojho sveta polosnov a poloskutočnosti a nevychádzala z domu. Nezaujímalo ju, čo Jozef robí a kde je. Nezaujímalo ju už vôbec nič.
Jedného dňa, keď už Jozef dávno odišiel do práce, začula škrabot.Zdalo sa jej, že prichádza spoza domových dverí. Najprv sa trochu vyľakala, no nakoniec ich predsa len otvorila.
Na prahu ležal obrovský čierny pes s hladkou lesklou srsťou a žltými škvrnkami nad očami. Vyplazil na ňu veselý ružový jazyk a zdvihol sa.
Keď stál, siahala jej jeho hlava takmer po hruď. Napriek tomu sa Mariana nebála. V psovi bolo čosi mocné, priateľské, uspokojivé. Ustúpila od dverí a pustila ho dovnútra. Odišli spolu do kuchyne pohľadať niečo pod zub. Mariana kráčala vpredu, pes šiel tesne v jej pätách. Jeho pazúry smiešne škrabali po linoleu.
V chladničke bol ešte zvyšok klobásky. Mariana ho hodila psovi a pozorovala, ako ju hlce.
„Čo s tebou?“ spýtala sa. Pes zdvihol hlavu a priateľsky zavrtel chvostom. „Potrebuješ meno… Si krásny pes… Veľký a čierny… Pes baskervillský… To je ono! Baskervill!“ Mariana ho poškrabkala za ušami a Baskervill na ňu veselo štekol.
Ešte v ten deň skrátila Baskervill na Bask. Nechala ho doma a šla nakúpiť mäso a vnútornosti. O chovaní psov nemala ani potuchy, ale vedela aspoň toľko, že pes tiež musí žrať. S taškou plnou mäsa a kostí sa vrátila domov.
Práve ho vybaľovala, keď prišiel Jozef.
„Čo si sa zbláznila? Načo ti bude toľko mäsiska? A keby aspoň nejakého dobrého! Načo si ho nakúpila?!“ oboril sa na ňu.
„To je pre… pre Baska…“ zaševelila.
„A kto, prepánajána, je Bask?“
„Poď!“ Pyšne ho zaviedla do obývačky a ukázala na predložku pred krbom. „Toto je Bask!“
Jozef civel na prázdnu rohožku a nechápal. Čo jej preskočilo? Pristúpil k rohožke, že si ju obzrie. Ozvalo sa temné vrčanie.
„Pes!“ vyhŕkol a obrátil sa k Mariane. „Kam si ho dala?“
„Predsa tam!“ ukázala znova na prázdnu rohožku pred krbom.
Zagánil na ňu a obrátil naruby celý dom, no psa nenašiel. Nakoniec sa rozhodol pristúpiť na jej smiešnu hru. Tváril sa, že Baska vidí, že sa s ním rozpráva, že sa s ním hrá. Ba podchvíľou sa mu dokonca zazdalo, že počuje tichý cupot jeho pazúrov na linoleu v kuchyni.
Večer Mariana naložila pre Baska plnú misu surového mäsa a pobrali sa spať. Jozef sa pobavene uškŕňal. Tešil sa na jej tvár, keď zajtra uvidí, že mäso je ešte v miske… Bude sa musieť vzchopiť a priznať si, že si celého Baska len vymyslela!
Ráno vstal, kým Mariana ešte spala, a zišiel do kuchyne. Vytiahol si z chladničky mlieko, sadol si za stôl a odkrojil si kus chleba, keď vtom si spomenul na misku s mäsom. Vstal a vyšiel do predsiene.
Miska bola prázdna.
Zúrivo vybehol do spálne a zburcoval Marianu. Rozospato sa bránila, že v noci nebola hore. Prehľadal chladničku, kôš na odpadky, všetky kuchynské skrinky, no mäso nikde nenašiel. Mariana mrzuto zišla do kuchyne a sledovala ho.
„Čo vyvádzaš? Predsa ho zjedol Bask.“
„Lenže ten tvoj Bask je len výmysel!“ zrúkol na ňu. „A výmysly mäso nežerú!“
„No práve,“ odvetila povýšenecky a pobrala sa späť.
II.
Od toho dňa sa pre Jozefa začala nočná mora. Mariana sa večne venovala Baskovi, kŕmila ho, chodila s ním na vychádzky. Každý večer naložila misku vrchovato surovým mäsom a šla si ľahnúť. Každé ráno bola miska prázdna.
Jozef ju začal podozrievať, že to mäso zje vždy sama, nikdy sa mu ju však nepodarilo prichytiť. Postupne natoľko podľahol jej sugescii, že nakoniec už sám počul Baska chodiť po dome, cítil jeho horúci dych na zátylku, videl jeho tieň v predsieni… Rozhodol sa niečo podniknúť,kým nebude neskoro.
Jedného večera sa zavrel v pracovni a zatelefonoval priateľovi psychiatrovi, že by sa s ním potreboval poradiť. Opísal mu, čo sa u nich doma deje, a priateľ mu sľúbil, že sa príde na Marianu pozrieť. Jozefovi odrazu odľahlo. Keď skladal slúchadlo, ani nezačul, ako v ňom ticho štuklo.
O poschodie vyššie v spálni bledá Mariana civela bezradne na telefón. Chce ju vyhlásiť za šialenú? Robí to preto, aby sa jej zbavil? Zúfalo si pritisla ruky na hruď, aby stíšila srdce. Veď mu nikdy nevyčítala ani len to, že si nešiel inú! Prečo ju chce obrať o Baska? Že by ju až natoľko nenávidel?
Na druhý deň prišiel na návštevu Jozefov kamarát. Keď Mariana začula jeho hlas pri dverách, privolala si ticho Baska, vyviedla ho po schodoch a zavrela do spálne.
„Buď pekne ticho,“ varovala ho šepky, „lebo inak ma vezmú preč… Ale nevyjde im to! Pôjdem teraz k nim dole a budem sa tváriť, že ťa tu niet, že všetko si to vymyslel iba Jozef… Neboj sa; nedáme sa!“
Zamkla dvere spálne a zbehla do obývačky, kde ju netrpezlivo čakali Jozef a psychiater. Privítala ho so žiarivým úsmevom, ponúkla ho koláčom a kávou, žartovala a zabávala ho;srdce jej pri tom búšilo až kdesi v hrdle. Bála sa, že sa preriekne, že spomenie Baska, že urobí niečo nepochopiteľné. Večer sa však míňal a nič sa nedialo. Jozefov priateľ bol unesený jej šarmom. Keď odchádzal, potľapkal Jozefovi po pleci:
„Kamarát, tvoja žena je celkom v poriadku. Ak sa ti zdá, že sa správa čudne, tak to bude najskôr tým, že si prepracovaný a podráždený. Mal by si si vziať pár dní dovolenky!“
Jozef sa vrátil do obývačky a pozrel na Marianu pred krbom. Strašne sa mračil.
„Kam si dala Baska?“
„Zavrela som ho v spálni. Myslela som si, že by sa tvoj priateľ možno vyľakal.“
Prudko vzhliadol, akoby ju videl po prvý raz. Zrazu si spomenul na tiché cvaknutie v slúchadle. Vedela to! Vedela, kto a prečo príde, a zahrala to naňho! Je šialená – ale to jej nedokáže, lebo je aj prefíkaná… Na dne jej nevinných belasých očí blikotal akýsi skrytý výsmech, ktorý ho privádzal do zúrivosti.
III.
V ten deň večer sa Jozef rozhodol, že sa Mariany zbaví. Keď sedel večer v pracovni a načúval dupotu Baskových nôh na schodoch, navrával si, že je to jediné riešenie, než sa z nej zblázni aj on…
Priateľka mu pomohla zohnať silné uspávadlo. Dostal ho celú fľaštičku a bol rozhodnutý použiť ho pri najbližšej vhodnej príležitosti. Vleje jej ho do horkého čaju, že to ani nezbadá, a keď zaspí, poutiera z fľaštičky odtlačky prstov, odnesie Marianu do spálne a vtisne jej fľaštičku do ruky… Potom počká, v noci zavolá záchranku, no Mariane už nik nepomôže. A Jozef bude hrať zroneného manžela aspoň tak dokonale, ako ona hrala vernú manželku…
Poobede sa vrátil domov včaššie než obvykle. Mariana sedela v kresle pred krbom a ticho sa rozprávala s ničím, čo v jej predstavivosti nadobudlo podobu veľkého čierneho psa menom Bask.
„Urobím ti čaj?“ spýtal sa Jozef.
S úsmevom prikývla. Pozrela naňho tak vďačne, ako už dávno nie. Na okamih bol zrazu ochotný vzdať sa svojho úmyslu… Ale nie! Je to len prefíkaná beštia, ktorá sa po nociach plíži do predsiene a vyžiera z misky surové mäso! Ruka sa mu ani nezachvela, keď vlial doň šálky celý obsah fľaštičky a zriedil ho čajom. Do svojej šálky pre istotu pridal citrón, aby si ich nepoplietol.
Keď sa vrátil s podnosom do obývačky, ozvalo sa spred krbu temné zavrčanie.
„Tíško, Bask!“ zamrmlala Mariana. „Prečo je Bask taký nekľudný?“
„Neviem…“ mykol Jozef ramenom. „Možno by sa chcel trochu prebehnúť…“
„Pôjdem s ním von,“ privolila Mariana a usrkla si čaju. „Juj! Ale je tuhý!“
„Nechal som ho pridlho lúhovať,“ odvetil a pozoroval, ako sa jej šálka pomaly vyprázdňuje. Vypil svoj čaj. Úľava, čo naňho doľahla, ho prinútila posadiť sa. Kolená mu vypovedali službu.
Mariana prekvapene zažmurkala.
„Akosi sa mi točí hlava,“ ponosovala sa.
„Viem,“ odvetil. Stal si pred ňu, posmešne na ňu zhliadal a pokračoval: „Bude sa ti točiť ešte chvíľku… Potom príde bezvedomie a… smrť!“
„Ty… ty si ma… otrávil…“ Chytila sa za krk. Ruka sa jej triasla. Už nedokázala sedieť. Zviezla sa po operadle kresla a hlava jej bezmocne videla nadol. Na okamih pocítil ľútosť. Bola taká krásna…
„Otrávil…“ šepkala bezkrvnými perami.
„Hej, otrávil som ťa,“ vyhŕkol chripľavo ako na obranu. „Si šialená a visíš mi na krku ako mlynský kameň… Ožením sa s Klárou…“
„Ne… neoženíš… Bask! Bask! Chyť ho!“
IV.
Susedia zavolali políciu. V Jozefovom a Marianinom dome sa vraj ozývajú výkriky a vrčanie akéhosi zvieraťa. Keď policajti vyvalili dvere, našli v predsieni na podlahe príšerne dotrhané a dodriapané Jozefovo telo. Snažil sa dostať von, no márne.
V obývačke v kresle pred krbom ležala bledá Mariana. Už nedýchala.
Inak v dome nebolo ani duše. A to bolo veľmi čudné, pretože vedľa Jozefovej mŕtvoly našli policajti zreteľný krvavý odtlačok.
Bola to veľká psia laba.