Začni tam, kde práve si.
Prečítaj každé slovo, každú vetu, každý odsek mysle, ako pôsobí cez teba.
Ak chceme pochopiť naše reakcie na svet a vlastne aj celý svet, ako ho dnes vnímame, potrebujeme sa ponoriť do našej mysle a pozrieť sa, na akých programoch „zbieha“.
Včera som na seminári s Johnom Assarafom dostala náhľad do fungovania ľudskej mysle slovami, ktoré mi odrazu vytvorili dosť pragmatický model: Naša myseľ je svojím spôsobom „bezmocná“, pretože má síce vstupné dáta z našich zmyslov, ale nevie, čo s nimi. Interpretuje ich spôsobom bolesť-potešenie podľa toho, ako na ne zareagujeme prvýkrát. A ak zareagujeme na tú istú vec viackrát rovnako, povie si „fajn, z tohto môžem vyrobiť automatizmus a svoju energiu ušetrím“. Myseľ funguje totiž na princípe šetrenia energie (myslím, že jej spotrebováva viac než srdce) a keď môže niečo ušetriť, tak to z ohľaduplnosti voči zvyšku organizmu urobí. Každé nové spracovanie podnetu ju stojí energiu; len čo niečo uloží ako automatizmus, už ten podnet nabudúce nebude musieť spracovať.
Pre telo je to dobre, pre dušu nie až tak… Len si uvedomte, aké bludy si niekedy o sebe hovoríte… „Ja idiot!“ „Ja blbec, čo to zasa robím!“ „To len somár ako ja nemohol… atď.“ A teraz späť k modelu fungovania mysle: ak si niečo povieme párkrát po sebe bez protikladného komentára k tej istej situácii, vyhodnotí to myseľ ako „automatizmus“ – a sme nahratí. Doslova a do písmena, pretože automatizmy preberajú kontrolu nad naším vnímaním spôsobom, ktorý nám nedáva šancu rozhodnúť sa inak.
Preto je potrebné sledovať („stalkovať„) našu myseľ a začať registrovať, na akých automatizmoch funguje. Ak sa nám hodia, nech si ich zbieha aj naďalej. Ale ak nás obmedzujú, znemožňujú nám realizovať svoj potenciál (ehm, zhmotniť si priania 😉 ) alebo nám hovoria, že na niečo nemáme právo a nárok a mali by sme sa spláchnuť, asi budeme chcieť ich zmeniť – a to tak, že si v podobných situáciách tvrdošijne začneme opakovať niečo iné.