Nepohoda je istá forma bolesti, ale nie je to hlboká bolesť – je to len niečo plytké. Je to pocit, ktorý sa dostavuje, keď vystúpite zo svojej zóny komfortu. Napríklad predstava cvičiť prináša množstvu ľudí pocit nepohody – a tak to nerobia. Rovnako prináša nepohodu pojedanie špenátu či kelu. A rovnako meditovanie, sústreďovanie sa na ťažkú úlohu či odmietnuť niečo niekomu inému. Samozrejme, toto všetko sú len príklady, pretože rôzni ľudia cítia nepohodu pri rôznych veciach a činnostiach, ale na ilustráciu to stačí.
Potrebujeme však porozumieť, že väčšina „nepohody“ nám pomáha dorásť do svojho najlepšieho ja. Mnohí z nás však vyrastali v rodinách, kde rodičia urobili všetko pre to, aby sme mali krásne a pohodové detstvo, že sme si podvedome vytvorili presvedčenie, že nepohoda je niečo nežiadúce a že ju v živote nepotrebujeme a nechceme mať. A odvtedy pred ňou sústavne utekáme. Problém je v tom, že ak pred nepohodou utekáme, tak sa automaticky obmedzujeme len na tie činnosti a príležitosti, ktoré ležia v našej zóne komfortu… A pretože naša zóna komfortu je relatívne malá, prepasieme väčšinu tých najlepších a najpovznášajúcejších životných skúseností a zavrzneme v cykle bezmocnosti.
Ako funguje taká zóna komfortu? Vezmime si ten príklad diéty a cvičenia:
- Stravujeme sa vecami, ktoré v nás vyvolávajú pocit „pohody“, často nezdravými. Z toho sa nám vytvorí zvyk a zvyky sú „pohoda“, pretože tam vopred poznáme rozhodovanie a výsledky – a to sa cíti dobre.
- Potom sa nám zhorší zdravie, pretože jeme nezdravé veci a cvičenie sa nám spája s nepohodou, takže sa miesto toho venujeme naďalej pojedaniu pohodlných (lebo obvyklých) nezdravých vecí a pozeraniu telky (trebárs aj športu, ale v telke 😉 ).
- Ale potom aj „byť nezdravý“ sa stáva „nepohodou“, takže sa snažíme zmierniť svoj pocit nepohody tým, že pojedáme ešte viac pohodového, hoci celkom nezdravého jedla – prehlbujeme náš zvyk, utiekame sa k nemu ako k „bezpečnému prostrediu“. V podstate sa tým rozptyľujeme, aby sme nemuseli čeliť nepohodovej realite nášho nepohodu cítiaceho tela. Naša nepohoda sa tým ešte prehĺbi, pretože sa začne obmedzovať aj počet dovtedy „pohodových“ aktivítv našej zóne komfortu, ktorým sa dnes ešte vieme venovať… Miesto niekdajšej prechádzky si už trúfame len na viac sedenia pred telkou a octovými hranolkami a zmrzlinou, pretože nás už ani nohy nenesú.
- A miesto toho, aby sme sa cítili pohodovejšie, tak sa náš pocit nepohody zväčšuje. 🙂
Prekvapivo už akceptovanie maličkej nepohody každý deň a postupne to zvyšovať (pretože včerajšia nepohoda už je súčasťou našej dnešnej zóny komfortu) dokáže vyriešiť väčšinu našich bežných problémov a urobiť nás spokojnejšími, šťastnejšími, zdravšími a pružnejšími, teda aj sebavedomejšími. Je to súčasť života – čeliť nepohode, poučiť sa z nej a priebežne sa meniť a rásť na tom, čo sme už prekonali.
Takže keď sa nájdete zalezení do izolácie a nedokážete nájsť svoju cestu von z temnoty, pripomeňte si húsenku a jej zámotok – to miesto, kde húsenke rastú krídla. Len preto, že dnešok nie je pohodový a stresuje vás, neznamená to, že zajtrajšok nebude nádherný… Len sa k nemu potrebujete dopracovať!
Spracované s použitím úvahy Marca Chernoffa.