Pre mňa je séria Elvíra paralelný vesmír.
Séria Elvíra bola iná ako Voľný pád, veľmi osobná. Sú tu dve paralely s mojím životom - hlavná postava Zuza a jej spackaný život a Elvíra.
Ako človek, ktorý stretol v živote niekoho takého, ako Elvíra, žil s ním, a čím dlhšie s ním žil a spoznával ho, tým viac zisťoval, že ho vlastne vôbec nepozná; obdivujem vašu schopnosť pretaviť zjav takého človeka do slov.
Ja sama mám problém, čo i len sčasti charakterizovať človeka, ktorý sa vlastne charakterizovať nedá, pretože jeho správanie nezapadá do žiadnej "škatuľky" a je vysoko nepravdepodobné u človeka s jeho statusom a v jeho veku. Ale aj preto, že sú "veci", ktoré keď pomenujete, akoby strácajú na sile, význame. U vás nie.
V celom texte badať vašu schopnosť pomenovať nepomenovateľné, sprostredkovať nesprostredkovateľné (osobitne téma zo Zálesnej do Bratislavy veľmi rezonovala, je to krásne a výstižne podaná alegória, jedna z tém, ktorú často s mojou Elvírou riešime a ktorej som lepšie porozumela aj vďaka tejto alegórii).
Podobne ako Zuzafristakova, som v "neriešiteľnej" životnej situácii, ubitá ako pes, prišla k "Elvíre" (akurát táto je mužského pohlavia 😉), a tiež ma dotyčný veľmi podobne "učil" a začali sa diať "divy". Mala som zimomriavky, jednak z mne dôverne známych stavov, aké zažívala Zuza, v ktorých som sa veľakrát našla, ale najmä zo situácií a dialógov s Elvírou, takmer úplne identických s tými, aké som zažila aj ja s týmto dotyčným, koľko spoločných myšlienok s ním, najmä Elvíry ale aj Zuzy. Vymenovanie všetkého, čo je až k neuvereniu podobné, by zabralo veľmi veľa miesta, a moja recenzia je už tak dosť dlhá, takže to som vypustila.
Táto séria ovplyvnila aj moje zmýšľanie o dotyčnom a vzťahu s ním, napr. som bola frustrovaná z obrovského vekového rozdielu medzi nami, vďaka ktorému je prakticky nemožné pre nás sa začleniť do spoločnosti. Oči sa mi otvorili až pri Elvírinej vete : stará múdra bosorka musí byť najprv stará. Nuž, za "divy" sa platí, a v tomto prípade vekom. Vždy lepšie, ako dušou😁.
Samozrejme, okrem "ezoteriky v praxi" je to aj hodnotné literárne dielo, napínavé, veľmi dobre vykreslenie prostredia aj psychiky postáv a opäť aj návykovosť, t.j. nemožnosť sa od knihy odtrhnúť, ak sa čo i len trochu dá čítať.
Ten dotyčný človek, ktorého prirovnávam ku Elvíre, je zrakovo postihnutý a veľmi by uvítal formu audiokníh (ja by som sa zase potešila klasickej papierovej). Alebo mu celú sériu jednoducho prečítam, lebo je už veľmi zvedavý😁
Ďakujem Helar, séria Elvíra je majstrovské dielo "praktickej ezoteriky" a som nesmierne rada, že som mala možnosť ju prečítať. Verím, že vaša tvorba bude mať pokračovanie (uskromnila som sa, nemusí mať ani vydavateľa, to pokračovanie stačí 😉).
Prisla som na to, ze si to viem predstavit aj nakrokovat k cielom, ktore naozaj chcem.
Co je prijemne zistenie, lebo v praci som tieto otazky neznasala. To zas ale mozno bolo dane tym, ze nebyt tej financnej istoty, nerobila by som tam, a tak som musela som vymyslat vymotivovane odpovede 😀
A keby si sa mala vidieť o 5 rokov v práci, kde by to bolo? Čo by si robila? Akú pozíciu by si mala? Aký pocit by si zo svojej práce mala? 🙂
No praveze moja vizia bola o praci, len nie o tej oficialnej predoslej 🙂
Takze. O 5 rokov, ale pokojne aj skor:
Pracujem s komunikaciou a so slovom. Mam okruh cinnosti, ktore vzajomne suvisia a doplnaju sa.
Mam pocit slobody ako zivnostnik, nie ako zamestnanec. Nemusim; chcem.
Doverujem v tok hojnosti ku mne. Viem, ze je dost pre vsetkych.
Citim sa ista aj vdaka schopnostiam, ktore som nadobudla v predoslej praci; umoznia mi napredovat efektivne a doverovat si.
Uvedomujem si, ze pri kazdej praci existuje tzv. shitsandwich, a pri praci mojho vyberu som ochotna ho jest. To je pre mna zaroven ukazovatelom, ze konam v sulade.
Miera prace osamote a medzi ludmi je vyvazena, pretoze tak fungujem optimalne.
Umoznujem si stale spoznavat nove a vzdelavat sa, pretoze tak mi je radost zit.
Okej. Teraz krok dva: Keď máš naformulovanú túto víziu, aké CIELE by si mala pre najbližších 5 rokov mať, aby to na konci z toho obdobia vypadlo? Čo by si si mala stanoviť ako cieľ?
Mam uz rozformulovane ciele ako ciastocne milniky a konkretne akcie, zatial ako mind map.
Mam ich zadefinovane meratelne kde sa da (ako spustit blog, ziskat dodatocny tech skill, publikovat, ozivit kontakty, denne hodinu pisat).
Treba meratelnost aj pocitom, ci na to staci predstava ako sa to citi?
Napr. meratelnost pocitu slobody by bolo u mna: vyber miesta prace a pracovnych casov a naplne prace.
Cielom mi je nepolavit.
Ale uz mam pocit, ze neodpovedam na to, co sa pytas.
Co by som si este mala stanovit ako ciel?
Zle som to vyjadrila… Cieľom „cieľov“ nie je povedať , čo chceš, a nakrokovať to, ale povedať si, akým človekom sa potrebuješ stať, aby sa to podarilo. Skôr, než si vyjasníš toto, nemá význam stanovovať si ciele, lebo sa nemusia nutne kryť s tvojou víziou… Spomínam si, ako nedávno Vishen Lakhiani rozprával o babe, čo k nemu prišla, že sa chce naučiť písať rýchlejšie. Keď začal sondovať, zistil, že ona vlastne chce písať rýchlejšie -> aby zarobila viac peňazí-> a mohla si k sebe nasťahovať matku -> a ponúknuť jej príjemné spoločné bývanie. Takže jej cieľ nebol „naučiť sa písať rýchlejšie“, ale „objaviť, čo by mohla robiť, aby jej to umožnilo bývať spolu s matkou a príjemne“. Jedna z odpovedí by mohla byť aj „gazdiná pre nejakého milionára s bývaním na jeho pozemku“. 🙂 Vidíš ten rozdiel?
Momentálne kašli na nakrokovanie. Potrebuješ mať pred očami jasný cieľ – a potom každý tvoj krok budeš podvedome zvažovať z pohľadu tohto cieľa. 🙂
A teraz späť k tomu, čo si vymenovala:
Čo presne chceš tým spustením blogu dosiahnuť? Aký pocit/koncový stav ti to má naplniť? Spustenie blogu je len prostriedok – a nie nutne ten najsprávnejší.
Alebo „denne hodinu písať“. Preboha – a o čom? Len tak – alebo sa na niečo špecializovať? A je v tejto dobe potom blog tvoja najsprávnejšia voľba? Máš tvár, ktorú môžeš bez problémov otrčiť do kamery – a dnes už ľudia nečítajú veľa… Nebola by toto dobrá výhybka?
Cieľ „nepoľaviť“ je krásny, keby so sebou neniesol potrebu upresnenia – v čom?
Nedopusti sa toho, že začneš sedlať koňa odzadu. Vyjasni si, ako sa chceš na konci cítiť, aká preto potrebuješ byť, čo takí ľudia obvykle robievajú… a máš to. 🙂
A ešte jedno: „pri každej práci existuje shitsandwich“ je bulšit. Samonastolené obmedzenie. Týmto pohľadom sa programuješ automaticky na to, že sa ti časť tvojej roboty bude bridiť. A už medzičasom vieme: ak potrebujeme robiť nepríjemné kroky, motivujme sa príjemným výsledkom. A krok prvý k tomu, aby prestali byť „nepríjemné“, je prestať ich označovať za „nepríjemné“. Už myšlienka má svoju vibráciu. Je na tebe, či ju posilníš negatívnym slovom, alebo oslabíš pozitívnym slovom… Krásny príklad je český preklad Castanedu a jeho termínu „petty tyrant“. Ja som sa držala korektnej verzie a urobila som z neho ničnehovoriaceho „tyrančeka“, ale Česi to dotiahli do dokonalosti a nazývajú ho „tyran prďola“. 😀 A fčuľ sa ho boj a bojuj s ním! 😀
Vidim ten rozdiel. Z pohladu ako ta gazdina pre milionara je cielom ‘realizovat sa v oblasti, ktora ma bavi a som v nej dobra, dava mi zmysel a umoznuje mi prijemne zit’.
Blog je jednou vetvou v mojej mind map, mam taky strom.
Ine vetvy su redakcna praca, autorske clanky, marketingove clanky a preklady.
Cielom blogu je publikovat ine ako pracovne clanky, zistit spatnu vazbu a svoje reakcie – bavi niekoho citat co pisem? Ako mi zalezi na reakciach? Ake moznosti mi to otvara?
Mam slobodu sa odtial hybat dalej a ked ho spustim, bude to pre mna prijemnym prekrocenim samonastolenych hranic ‘nie je ma vidiet ani pocut’, resp. ‘je nebezpecne, aby ma bolo vidiet a pocut’.
Denne hodinu (polhodinu) pisat plni pre mna momentalne viacere funkcie: ranne stranky mam ako psychohygienu a zdroj inspiracie. Pisanie pribehov mam ako zalubu a oddych. Pisanie prispevkov na ine blogy ako tento alebo jeden snivacsky mi pomaha vyjasnit si veci. A cele to dokopy, dufam, udrzuje moje pisatelske pero v dobrej kondicii.
Tvar do kamier otrcat nechcem, chcem pisat; ale som si vedoma, ze ludia su vizualne bytosti, tak zvazujem decetne zakomponovat svoje artsy fotky 😉
Uf fu, vynikajuce otazky, presne co som potrebovala, idem si troska oddychnut a reflektovat dalej a popripade doplnim.
🙂 Na akú tému mieniš písať? Ak ezo, nemusíš ani zakladať blog; už v minulosti som na Eprakone spolupracovala s rôznymi autormi – a ty by si pomerne rýchlo dostala reakcie na to, čo píšeš.. Ale fakt to potrebuje byť ezo, hoci oblasť je už vec voľby. Minule som tiež od niekoho dostala báseň či poviedku a musela som odmietnuť. 🙂
Aj ezo. Com prechadzam, co zazivam a odskusavam ja.
Diky za prilezitost a spravme to. Napisem, poslem, posudis ci to tam pasuje.