Odpustenie

Odpustenie nemá vždy takú podobu, ako  by ste od  neho očakávali.

Odpustenie totiž  nemá nič do činenia s tým druhým: Ešte stále to môže byť parádny ksicht.  Ešte stále si od neho nenecháte skákať po hlave. Ešte stále s ním nemusíte hovoriť. Nepotrebuje vedieť, že ste mu odpustili. Dokonca môžete niekomu odpustiť a napriek tomu sa s ním súdiť za niečo, čo vyviedol. To preto, že odpustenie je vlastne praktický spôsob, ako sa postarať o svoj vlastný dobrý pocit zo situácie. Ako sa zbaviť nepríjemných dopadov minulých poranení.

Odpustenie rovnako neznamená ani to, že svoje poranenie v sebe potlačíte, uzavriete a odsuniete z dohľadu a navonok sa budete tváriť, ako že sa  nič nestalo. Znamená  len jedno – že si stanovíte nové hranice, ktoré vás lepšie ochránia.

Na to si potrebujete uvedomiť, že si často doslova koledujete o problémy spôsobom, akým sa správate. Ako deti sme sa naučili isté vzorce správania –  napríklad potláčať svoje vlastné potreby, len aby nás okolie nemalo za sebeckých  či rozpínavých. A keď dorastieme, snažíme sa ulahodiť každému a všetkým, často na náš vlastný úkor – a na konci sa len cítime ukrivdene a zazlievame  iným, ako na nás neberú ohľady.

Odpustenie je nástroj, ktorý nás dokáže vymaniť z tohto spoločenského programovania. Začína tým, že odpustíme sami sebe – za to, že sme ako deti nevedeli lepšie a nechali sme sa ukrkať do presvedčení, ktoré pôsobia proti nám, nie pre nás.

Každé skutočné odpustenie totiž začína u nás samých. Začína pochopením, že sme, akí sme, lebo sme nemohli inak – a že všetci ostatní sú s nami na tej istej palube a ak sa aj správajú ako divé svine, tak len preto, že z nejakého dôvodu (vnímanie, presvedčenia, kŕč strachu) nemôžu inak. 🙂