Po rozchode je obvyklý sústavný a bolestivý prúd negatívneho vnútorného džavotu a opätovné rozpitvávanie všetkého, čo sa vo vzťahu udialo, čia „chyba“ to bola a čo malo prebehnúť inak a kto je za to vinný.
A toto často sprevádza strach – strach z toho, že sa niečo podobné udeje znova buď s daným človekom, alebo že sa to bude opakovať donekonečna s novými a novými partnermi.
Najväčšie riziko rozchodu je, že sa tento príbeh o tom, čo sa stalo a prečo, zvrhne na vysoko sebazhadzujúci, alebo že nedokáže pohromu vnímať ako vzájomnú súhru, akciu a reakciu oboch partnerov, ako vzájomné ubližovanie si a dôvody pre toto ubližovanie – a teda že sa zopakuje v budúcnosti s hociktorým novým partnerom.
Ako z toho von?
Kľúčom je nájsť v sebe tú ranu, ktorá sa k nám dostáva cez jej odraz vo vonkajšom svete okolo nás a cez našich partnerov.
Všetci máme poranenia z detstva, ktoré možno nie sú naša chyba, ale idú s nami aj do dospelosti a znova „prehrávajú“ naše ublíženia z minulosti pomocou nových hráčov a nových situácií. Vytvárajú tým zdanlivo neprelomiteľný cyklus.
Len čo však vnútornú ranu vyhojíme, začnú sa naše vonkajšie vzťahy meniť, a to často veľmi rýchlo.
Podľa Artieho Wu.
A za mňa skúsenosť: Než tú ranu vyhojíme, rozhodne pomáha prestať si rozprávať o danej veci príbeh. Znižuje to emocionalitu situácie. Je to len jedna situácia – nie je to celý náš život. (A to, že ale sa nám to v živote opakuje, je tiež len ďalší príbeh, čo si rozprávame… takže treba seknúť aj s ním. 🙂 )
Akoby si časovala tie príspevky pre mňa 🙂 Ďakujem 🙂 Len ešte stále neviem, ako tú ranu vyhojiť, resp. ako prísť na to, ako sa chce vyhojiť.
Najjednoduchšie je všimnúť si, ako sa v tomto okamihu cítiš, a pripomenúť si, kedy si sa tak cítila naposledy… A potom si uvedomiť, že ale to bola len jedna situácia v minulosti a vtedy si bola celkom iný človek, než čo si dnes… a povieš si „to už dávno nie som ja“ a odpustíš si, že ťa to vtedy dostalo a že sa to s tebou nieslo dodnes a že ťa to ešte kedy-tedy dostane, aj keď už dnes vieš lepšie. 🙂