„Keď hovoríme o umožnení [Bashar to nazýva „permission slip“], značí to len toľko, že TY si ten čo si zdvíha vibráciu a prelaďuje sa do konsenzuálnej reality, v ktorej existuje už viac ľudí na tejto vyššej vibračnej úrovni. Nikdy nevymeníš svet, v ktorom žiješ, za iný; preladíš sa na tú verziu sveta, ktorá už odráža zmenu, čo si v svojom vnútri sám urobil.“ — Bashar cez Darryla Anku
Pri tomto citáte som trochu krútila slovíčkami, aby odrazili tú myšlienku, ktorú ja v ňom vnímam. 🙂 Ide o to, že ak zmeníme našu vibráciu, nikdy to nie je tak, že sa zmení svet, v ktorom sa pohybujeme. Že zmiznú staré domy a stromy a ľudia a objavia sa nové domy a stromy a ľudia. Nič sa nezmení okrem spôsobu, akým to existujúce vnímame a čo z neho budeme vnímať. Ak sa zo sveta nedostatku vibračne preladíme na svet hojnosti, nezmiznú prejavy nedostatku – len my už na ne nebudeme takí citliví a nebudú sa nás emocionálne dotýkať, a začneme vnímať zosilnene to, čo sa nás doteraz emocionálne nedotýkalo, teda možnosti a príležitosti.
Toto Univerzum je postavené na umožnení. To značí, že existuje vedľa seba paralelne nespočetné množstvo verzií reality – toľko, koľko je ľudí na svete. A možno zvierat. A možno rastlín. A možno šutríkov. Nikdy nevieme, čo má aké vedomie. Myslieť si, že niečo nemá vedomie len preto, že my nevnímame ľudské prejavy „vedomia“, je krátkozraké. Pohybujeme sa v svete, z ktorého vnímame len časť, čo je prístupná našim zmyslom, a z toho len tú časť, ktorá sa nás nejako emocionálne dotýka. Malý príklad? Tak si vezmite vzduch. Kým dýchanie ide ľahko, nevnímate ho. Nie je pre vás existentný. Ale len čo vám začne nepríjemne fučať do tváre alebo sa začínate dusiť, odrazu sa vás emocionálne dotýka a je prítomný tak, že všetko ostatné ustupuje do úzadia.
A tak aj my vnímame len tú verziu Univerza, na ktorú sme vibračne vyladení. Keď je pekne a vietor neduje, nehrá vzduch v našom svete nijakú rolu. Nie že by z neho zmizol; len my sa vnímaním sústreďujeme na úplne iné veci a vzduch z toho vnímania vypadol. Nevypadol však z Univerza; hoci ho nevnímame, niekde existuje verzia sveta, v ktorej náramne fučí a vzduch sa tam rozťahuje vo vnímaní jedincov neskutočným spôsobom. A len čo nám zafučí do tváre (čo je nový prvok v našej verzii sveta), naše vnímanie sa sústredí na túto novinku a odrazu v našom vlastnom svete začína hrať dovtedy neprítomný vzduch dosť podstatnú úlohu.
A v tom okamihu, ako niekto niečo nové navníma, vytvára sa nová verzia sveta, ktorá to už obsahuje a na ktorú sa možno vibračne vyladiť a stretnúť tam ľudí, ktorí to tiež vnímajú.
Alebo, ak sme prvé vnímanie, čo si niečo uvedomilo, predstavilo alebo vymyslelo, vytvárame v tom okamihu novú verziu sveta a iní sa na ňu môžu vibračne vylaďovať alebo nie. 🙂
Lenže počet iných, čo sú na danú verziu sveta vyladení, nehovorí nič o jej presnosti, pravdivosti alebo správnosti. Hovorí len o tom, koľko ľudí je na danú verziu reality vyladených. 🙂
Keď Einstein objavil svoju teóriu relativity, tiež bol spočiatku na ňu vyladený len on sám – ale to ju neurobilo o nič nepravdivejšou…