Pre mňa je séria Elvíra paralelný vesmír.
Séria Elvíra bola iná ako Voľný pád, veľmi osobná. Sú tu dve paralely s mojím životom - hlavná postava Zuza a jej spackaný život a Elvíra.
Ako človek, ktorý stretol v živote niekoho takého, ako Elvíra, žil s ním, a čím dlhšie s ním žil a spoznával ho, tým viac zisťoval, že ho vlastne vôbec nepozná; obdivujem vašu schopnosť pretaviť zjav takého človeka do slov.
Ja sama mám problém, čo i len sčasti charakterizovať človeka, ktorý sa vlastne charakterizovať nedá, pretože jeho správanie nezapadá do žiadnej "škatuľky" a je vysoko nepravdepodobné u človeka s jeho statusom a v jeho veku. Ale aj preto, že sú "veci", ktoré keď pomenujete, akoby strácajú na sile, význame. U vás nie.
V celom texte badať vašu schopnosť pomenovať nepomenovateľné, sprostredkovať nesprostredkovateľné (osobitne téma zo Zálesnej do Bratislavy veľmi rezonovala, je to krásne a výstižne podaná alegória, jedna z tém, ktorú často s mojou Elvírou riešime a ktorej som lepšie porozumela aj vďaka tejto alegórii).
Podobne ako Zuzafristakova, som v "neriešiteľnej" životnej situácii, ubitá ako pes, prišla k "Elvíre" (akurát táto je mužského pohlavia 😉), a tiež ma dotyčný veľmi podobne "učil" a začali sa diať "divy". Mala som zimomriavky, jednak z mne dôverne známych stavov, aké zažívala Zuza, v ktorých som sa veľakrát našla, ale najmä zo situácií a dialógov s Elvírou, takmer úplne identických s tými, aké som zažila aj ja s týmto dotyčným, koľko spoločných myšlienok s ním, najmä Elvíry ale aj Zuzy. Vymenovanie všetkého, čo je až k neuvereniu podobné, by zabralo veľmi veľa miesta, a moja recenzia je už tak dosť dlhá, takže to som vypustila.
Táto séria ovplyvnila aj moje zmýšľanie o dotyčnom a vzťahu s ním, napr. som bola frustrovaná z obrovského vekového rozdielu medzi nami, vďaka ktorému je prakticky nemožné pre nás sa začleniť do spoločnosti. Oči sa mi otvorili až pri Elvírinej vete : stará múdra bosorka musí byť najprv stará. Nuž, za "divy" sa platí, a v tomto prípade vekom. Vždy lepšie, ako dušou😁.
Samozrejme, okrem "ezoteriky v praxi" je to aj hodnotné literárne dielo, napínavé, veľmi dobre vykreslenie prostredia aj psychiky postáv a opäť aj návykovosť, t.j. nemožnosť sa od knihy odtrhnúť, ak sa čo i len trochu dá čítať.
Ten dotyčný človek, ktorého prirovnávam ku Elvíre, je zrakovo postihnutý a veľmi by uvítal formu audiokníh (ja by som sa zase potešila klasickej papierovej). Alebo mu celú sériu jednoducho prečítam, lebo je už veľmi zvedavý😁
Ďakujem Helar, séria Elvíra je majstrovské dielo "praktickej ezoteriky" a som nesmierne rada, že som mala možnosť ju prečítať. Verím, že vaša tvorba bude mať pokračovanie (uskromnila som sa, nemusí mať ani vydavateľa, to pokračovanie stačí 😉).
Vzťahy s ostatnými nás: 1. definujú (?), 2. posúvajú v našom vývoji.
Asi treba nejaku teplotu, urcity tlak a cas. Tak ako sa z uhlika stava diamant.
Mňa napadla prvá myšlienka, že prečo nie?Veď keď sa sama rozhodnem, že chcem niečo na sebe zmeniť tak musím začať konať,inak sa rozhodovať,zmeniť vnímanie.
Potom ma zas napadlo, že toto všetko je na základe asi vzťahov s ľuďmi okolo seba.Asi keby som bola sama na svete ,tak neviem či vyhovujem iným či vyhovujem sebe,asi by som iba bola.Asi by som neriešila milión vecí v hlave ,ktoré mi bežne počas dňa lietajú.
Formujú nás myšlienky, pocity, okolnosti s ktorými sa dostávame do styku, okolie .
Neviem ako to Zammitová myslela, ale vo mne ten citát evokuje snahu poukázať na túžbu človeka pátrať po svojej podstate.V procese uvedomovania si vlastnej jedinečnosti môžeme prejsť rôznymi rolami na ktoré potrebujeme rôzne publikum a komparz, aby nám v konečnom dôsledku zrkadlili naše vlastné nedostatky 🙂
Myslím, že sa tomu hovorí proces socializácie. To je mi zatiaľ jasné. Ale ja mám pocit, že niekedy v tom dave ľudí a prisposobovaní sa, strácam seba samú… Niekedy už ani neviem kam smerujem, v tom bode už viem, že sa musím vrátiť k sebe samej. Ale neviem presne hranicu, kedy sa pomocou iných formujem a kde ma už iný ničia…
Neviem sa presne na pasovať do tohto citátu. Možno mi niekto pomôže…
Ešte ma napadlo, že by možno pomohlo zadefinovať si, čo pre koho znamená byť sám sebou.
Otázka: na čo potrebujeme v procese „stávania sa sebou samým“ 😉 tých druhých?
Co je sam sebou?
Sam sebou je pre mna sucet prvkov, nie jeden prvok.
Ako zistim, ci som laskava, ked niet ineho cloveka, ktoremu laskavost prejavit?
Okej, aj vo verzii kde ‘niet druhych’, su stale zvierata a rastliny – da sa prejavit aj tam. (Napr. ze nebudem ulovenemu zajacovi stahovat kozuch zaziva, ale ho predtym prastim kamenom.)
Aj ked sa tvarim ze som nieco ine, nie som to aj vtedy ja (sebo same), co sa prave tvari ako nieco ine?
A ked som v minulosti bola ina ako teraz, a teraz som ina ako raz budem, tak existuju mnozstva verzii ci potencialov samej mna.
Tych druhych potrebujem ako impulzy na to, aby sa tieto potencialy prejavili.
Tu je môj výpisok z Claire Zammitovej:
A ešte na inom mieste čosi, čo bolo možno ešte dôležitejšie:
Keď som to počúvala, spomenula som si na obraz, ako Univerzum potrebuje stvoriť svoju projekciu, aby sa videlo. A plocha, na ktorú „projekujeme“ (teda pre normálnych ľudí: premietame 😉 ), sú práve tí druhí. Aby sme sa videli, potrebujeme ich.
A to mi zas pripomína úvod do Tao Te Ťing, kedy Jedno stvorilo Dve, Dve stvorilo Tri a Tri stvorilo celý zvyšok. Stojí za zamyslenie, čo je Jedno (to sa asi zhodneme), ale čo je Dve a Tri?
No, a to snívam o samote na kraji lesa ,bez ľudí iba moje mačky a psi.Asi až keď zmúdriem a dozrejem vo svete ľudí ,mi bude dopriate žiť sama.( ako babka ježibabka.)
Len ako sa v tej kope ľudí vyznať bez toho aby som nestrácala seba.
Je každý koho stretnem mojím zrkadlom?
Som aj ja pre káždého koho stretnem zrkadlom?
Ak sa všetci zrkadlíme tak to musí byť vskutku veľa vyžarovanej energie,už sa nečudujem že potrebujem byť väčšinou sama.
Na iných vnímaš prevažne to, na čo si citlivá – takže áno, každý je tvojím zrkadlom.
A rovnako si ty zrkadlom pre každého, kto na niečo v tebe zareaguje.
Rast a prihlasit sa k sebe je pre mna sakra zranitelna zalezitost. A zdroj sily, ked to zrovna dokazem.
Dva je ‘svoj obraz’ a Tri ‘mysel’?
Nemam ani pocit, ze je to spravna odpoved, ale mozno ta nespravna odpoved vystartuje tu spravnu. Okrem toho ma toto velmi bavi a neviem sa dockat pocut co tam mate doplnene vy.
Ja mám také podozrenie, ktoré ešte nedokvasilo, ale u mňa Jedno vytvorilo Dve – projekovalo svoj obraz, ešte stále je to jedno a to isté, ale už to v sebe má aj prvok „ja“ a „to druhé“. Pripomína mi to to, ako vnímam náš svet a funkciu Otca v ňom – ako dve veci súčasne, premietajúceho a premietaného. A Dve vytvorilo Tri mi príde ako „premietnutý obraz sa začal správať ako odštiepok od Jedno a urobil od seba nižšie to isté“ – vytvoril dualitu. To by sme potom boli my, týpkovia uzavretí do kontajnerov z mäsa a kostí (a možno v iných dimenziách do iných kontajnerov… čo ja viem… 🙂 ) A naše vnímanie (a vnímanie tých iných týpkov v iných kontajneroch) vytvára celý ten zvyšok. 🙂