Keď sabotujeme svoj vlastný úspech

Po svete behá dostatok ľudí, ktorí by aj mali talent, nasadia ho, všetko spočiatku ide hladko… a potom to pokazia. Zbabrú. Nepochopiteľne to zapikujú. Odsabotujú svoj vlastný úspech. Je to ako sebadeštrukčný mechanizmus, ktorý sa spustí zakaždým, keď sa dostanete na dosah k vytúženému cieľu. A nepatria sem len veci, ktoré robíte sami; veľakrát to vyzerá, ako keby sa Univerzum proti vám spriahlo, len aby vám neumožnilo uspieť.

Mohla by som o tom rozprávať celé hodiny. 🙁 (Kto o to nestojíte, ešte vždy si môžete prečítať Elvíru: Zatmenie srdca.)

Ústredný pocit, ktorý títo ľudia majú a ktorý im bráni byť to najlepšie zo seba, je presvedčenie, že nie sú dostačujúci. Že nejakým spôsobom nevyhovujú.

A za týmto presvedčením sa často skrýva pocit previnenia a následnej hanby.

Ľudia vnútorne nastavení na hojnosť nemajú pocity hanby, viny alebo potrebu obviňovať kohokoľvek. Ľudia vnútorne nastavení na vlastnú nedostatočnosť sa v týchto pocitoch topia.

Vina, hanba a krutosť voči sebe

Veľmi často sa za presvedčením,  že si hojnosť „nezaslúžime“, skrýva nejaké zlyhanie z minulosti, ktoré sme si neodpustili. To zlyhanie môže byť skutočné zlyhanie, ale aj ako zlyhanie odinterpretovaná životná situácia. Napríklad na vás rodičia boli extrémne pyšní, videli vo vás budúceho úspešného génia a podporovali vás, ako len dokázali, ale nemali ste veľký úspech… Ten sa dostavil až teraz – lenže vaši rodičia už sú mŕtvi a vy niekde hlboko v sebe nosíte pocit, že ten úspech by bol odmena pre nich, ale nemôžete si ho dopriať, pretože oni ho nezažili… a  tak sa odsabotujete. Nemôžete byť úspešní, keď to už oni nemôžu prežiť s vami.

Alebo ste sa zaplietli s mužom svojej najlepšej kamarátky, rozbili ste im manželstvo, neskôr ste si ho zobrali a dnes sa za to trestáte napríklad neúspechom v podnikaní – pretože zlý človek ako vy nemá nárok na šťastie.

Veľmi častý je prípad, kedy sme vyšli z jednoduchého prostredia, ktoré sa snažilo z plných síl – ale bezúspešne. Keby sme my dnes dosiahli úspech, mohli by nám závidieť, mohli by sa cítiť ochudobnení, mohli by nás prestať mať  radi… a tak úspech odsabotujeme, len aby sme nevytŕčali. Radšej sa budeme celý život týrať v zamestnaní, ktoré nám lezie z krku, pretože keby sme zrealizovali svoj podnikateľský nápad, mohol by sa ujať a my by sme sa odrazu postavili na vyššiu priečku ako zvyšok našej rodiny!

Hovorí sa tomu sebadeštrukcia talentu: ja ho mám, ale iní (mne blízki) ho nemajú – a preto si ho ani ja nezaslúžim.

…je ti odpustené!

Často pritom prehliadame, že ľudia, ktorí nám chceli len to najlepšie a teraz už nemôžu zažiť náš úspech, by si nepriali, aby sme sa ho vzdali.

Prípadne že ak naši blízki nemajú talent, ešte stále ho môžeme mať my – aj za nich a profitovať z neho budeme spoločne.

Alebo že to, že sme kedysi urobili chybu, neznamená automaticky, že si nič dobré nezaslúžime. Už nikdy viac.

Všetci sme len ľudia a sme v procese stáleho učenia sa. Učíme sa, kto sme a kto už nie sme – a to sa učíme len tak, že sa dopúšťame chýb. Takto zisťujeme, ktoré správania sú pre nás už „za hranicou“. Ale ak sa potom za tieto chyby znova a znova trestáme a upierame si úspech, len preto, že sme sa ich dopustili… nikomu tým nepomáhame…

Prestaňte svoj život a úspech podmieňovať minulými previneniami (reálnymi alebo vymyslenými)! Možno ste naozaj kedysi v obchode ukradli čokoládu. Možno ste naozaj opisovali na skúške. Možno ste sa naozaj vyspali so ženou vášho kamaráta. Možno ste naozaj niekoho ohovorili, aby ste získali výhodu… No a? Urobili by ste to dnes znova?

Mnou hodne otriaslo čosi, čo som počula od Marisy Peerovej:

„Ak ste urobili niečo nesprávne alebo zlé, ale už by ste to neurobili znova, je vám odpustené.“ — Marisa Peer

Tu som pochopila, ako som sama seba trestala roky za čosi, čo bolo súčasťou môjho rastu – hoci som tú chybu už nikdy viac nezopakovala, pretože som sa na nej naučila, že „toto rozhodne nie“. Ale prečo som si ju potom neodpustila? Prečo som sa odstavila od dobrých vecí len preto, že som sama seba neznášala za to, že som nebola najmúdrejšia, najšikovnejšia a najodolnejšia na celom svete?!

Keď to dáte do takéhoto kontextu, odrazu veci vyzerajú celkom inak. A vy dostávate legitímnu šancu zotrvať v starom vzorci správania a neodpustiť si, že ste na to neprišli sami. 😛 Voľne podľa „kto chce psa biť, nejakú palicu si už len nájde“.

Necíťte vinu za vlastnú jedinečnosť

A ak máte talent, ktorým by ste vytŕčali nad ostatných, tak ho máte v jednej veci. Neexistuje človek, ktorý by bol talentovaný absolútne vo všetkom – najlepší kuchár, najlepší krajčír, najlepší obuvník, najlepší chirurg, najlepší kaderník, najlepší upratovač, najlepší informatik, najlepší opravár čohokoľvek… Nie, on má istý talent a iní ľudia majú iné talenty – a všetci sa vzájomne dopĺňame. Ak vy začnete svojím talentom mať úspech a hojnosť, môžete si zaplatiť  niekoho, kto vám uprace dom. On za to dostane peniaze a ešte má navyše známosť, s ktorou sa môže medzi kamarátmi pochváliť.

Alebo si môžete dovoliť chodiť do reštaurácií – a tak si zarobia tí, ktorí majú talent v pripravovaní či servírovaní pokrmov.

A pokiaľ by nám zvyšok rodiny alebo okolie závideli? No a? Ak dokážete mať úspech, dokážete urobiť aj pre nich niečo, čo by inak nikdy nedosiahli. Buďte nápomocní, nerobte „milodary“, ale sa s nimi koordinujte – a aj oni pochopia, že váš úspech je úspechom aj pre nich.

Odpustite si…

Za to, kto ste – a že ste iní ako to, čo od vás okolie očakáva.

Za chyby, ktorých ste sa dopustili, ak ste si z nich neurobili spôsob ľahkého života (teda podvodníci z povolania to odpustené nemajú 😉 ).

Za strachy, ktoré vás brzdili, pretože ste chceli byť predovšetkým milovaní a až potom úspešní.

Za sny, ktorým okrem vás nikto neverí – prečo by aj mali? Každý v sebe nosíme svoj vlastný sen. Každý sme jedinečnou súčasťou celku. Oni zas snívajú niečo iné… a tak aj vy máte právo.

Za úspech a majetok, ktoré dokážete získať; vďaka vášmu úspechu a majetku sa žije lepšie ďalším ľuďom.

Nikto nie sme ostrovom sami pre seba. 🙂